Rozhovor s Carlosem Arroyem

Na konferencii ste predstavili váš projekt Oostkamp v Belgicku, ktorý je príkla dom udržateľnosti v architektúre a vo výstavbe a ktorý vzišiel ako víťaz z medzinárodnej architektonickej súťaže. Čo podľa vás rozhodlo, že vyhral práve váš projekt a v čom sú jeho hlavné atribúty udržateľnosti?

Myslím si, že sú 3 hlavné dôvody, prečo vyhral práve náš návrh. Po prvé – je veľmi jednoduchý svojím konceptom, ale zároveň je veľmi prepracovaný, práve pokiaľ ide o udržateľnosť v architektúre a šetrenie energiami. Princípy udržateľnosti sú premietnuté aj v samotnej konštrukcii, keďže sme využili pôvodnú budovu a te da aj už raz zabudovanú šedú energiu. Zároveň sa nám podarilo premysleným energetickým konceptom znížiť na minimum potrebu energie, ako pri výstavbe tak aj pri budúcej prevádzke komplexu. Po druhé – návrh v maximálnej miere reflektuje potreby, želania a špecifické nároky budúcich užívateľov. Vo svojej tvorbe kladieme vždy dôraz na to, čo si prajú a čo vyžadujú ľudia. Zaujíma nás, ako žijú, ako bývajú, ako trávia voľný čas, a tieto ich zvyky, priania a potreby reflektujeme v našej tvorbe. Po tretie – snažili sme sa náš návrh urobiť s vtipom, zaujímavo a udržateľne, aby priniesol novú kvalitu do tohto – pôvodne priemyselného – prostredia a to všetko pri dodržiavaní ekonomických, sociálnych a kultúrnych parametrov.

Nešlo teda o konverziu starej fabriky?

Nie. V súťažných podmienkach to nebola podmienka. Bývalá fabrika bola ťažko využiteľná pre účely, na ktoré bola súťaž vypísaná. Aj preto väčšina súťažných návr hov rátala s jej zbúraním. My sme sa však rozhodli využiť už raz zabudo vaný stavebný materiál a energiu a vy užiť existujúcu konštrukciu na novú funkciu. Na území bývalej fabriky s rozlohou asi 40 tis. m2 sme navrhli novú polyfunkčnú štruktúru. Ide o mestské centrum (mestská hala), ktoré/á má poskytovať rôznorodé služby pre obyvateľov - od tradičných služieb mestského úrad u, matriky, svadobných obradov, až po zázemie pre čatu cestnej údržby a pod. Samozrejme, neriešili sme len samot ný objekt, ale celú plochu a snažili sme sa vytvoriť celkovo zaujímavé a at raktívne prostredie. Budova je energeticky pasívna, bez uhlíkovej stopy a je udržateľná ako prístupom k výstavbe, tak aj samotnou prevádzkou.

Venujete sa navrhovaniu energeticky efek tívnej a udržateľnej architektúry. Je to váš životný postoj, vaše presvedčenie, alebo to bol tlak investorov, ktorý vás prinútil venovať sa intenzívne tejto problematike?

Už na univerzite som sa rozhodol študovať bioklimatický dizajn. Na škole som teda dostal akýsi základ, ktorý ale ďalej rozvíjam. Štúdium architektúry trvalo 6 rokov a bolo zamerané nielen na architektúru, ale aj na konštrukcie pozemných stavieb a na stavebné technológie. Vzhľadom na zameranie štúdia sú absolventi úplne kvalifikovaní, nielen čo sa týka navrhovania architektúry, ale aj konštrukcií a technológií. Čiže, škola bol zákla d. Ale proces vzdelávania v tejto oblas ti je nevyhnutný. Musíme neustále monitorovať vývoj inovácií vo všetkých oblastiach stavebníctva a špeciálne v oblasti šetrenia energiami, kde je vývoj naozaj veľmi dynamický. Oostkamp nie je mojím prvým projektom z tejto oblasti. Už v minulosti sme sa venovali navrhovaniu energeticky pasívnych domov a obytných komplexov. Pri každom zadaní sa zamýšľam nielen nad architektonickým a energetickým konceptom, ale aj nad tým, ako minimalizovať negatívne vplyvy výstavby na životné prostredie. Progres v oblasti šetrenia energiami a udrža teľnosti v architektúre a vo výstavbe je veľmi dynamický, preto si myslím, že jedinou cestou, ako v tejto oblasti na pre dovať, je monitorovanie inovácií a prístupov, experimentovanie a spätné sledovanie výsledkov.

Aká je súčasná situácia v navrhovaní energeticky pasívnej a udržateľnej architektúry v Španielsku?

V Španielsku bol v roku 2006 prijatý tzv. technický kód budov (technické normy, poznámka redakcie). Jeho prijatím sa sledoval cieľ, aby sa masívnejšie začali navrhovať a stavať udržateľné budovy. Tento trend sa však neprejavuje len vo výstavbe, ale aj v ďalších oblastiach, od elektroniky až po autá. Ale myslím si, že v architektúre je to predsa len o troch u jednoduchšie ako napríklad v automobilovom priemysle, kde musia byť naozaj veľmi efektívne a sofistikované rie šenia. Pri architektúre je dôležité, že každá navrhovaná budova je súčasťou širšieho urbanistického celku. A to je podstatné, pretože na budovu sa nemôžeme pozerať ako na solitér a riešiť len jeho energetickú efektívnosť, ale musíme ju vnímať v širšom urbanistickom kontexte. Poviem to na príklade. Nemô že me hovoriť o udržateľnosti v prípade energeticky nulových solitérnych domov, postavených napríklad v alpských horách, kde okrem domov a prírody nič nie je a odkiaľ obyvatelia musia dochádzať do práce, do školy, za kultúrou niekoľko desiatok kilometrov denne. Na udržateľnosť sa teda nemôžeme pozerať ako na jednotlivosti, ale musíme pri tom zohľadňovať spôsob života a bývania budúcich obyvateľov, ich životné scenáre. Preto, keď navrhujeme napr. bytové komplexy, snažíme sa riešiť v rámci komplexu aj školy, škôlky, vybavenosť, kultúru, zdravotné stredisko a minimalizovať ri ziká, že ľudia budú musieť denno-denne dochádzať za svojimi základnými potrebami niekoľko kilometrov tam a späť. To je proti princípom udržateľnosti v architektúre.

Na vašej webovej stránke máte zaujímavo prezentované vaše projekty vo forme piktogramov, log a schém. Je tam ale minimum fotografii z vašich realizácií. Prečo?

Naozaj tam máme minimum fotografií. Je to preto, že my nenavrhujeme architektúru preto, aby sme sa prezentovali jej fotkami v časopisoch a na webe. Pre mňa je dôležité, aby ľudia pochopili, o čo nám ide a aby aj technicky nevzdelaní ľudi a, po rozumeli nášmu prístupu k tvorbe, aby porozumeli, ako bude budova aleb o komplex fungovať. Preto volíme jednoduché schémy, jednoduché piktogramy a prípadne videá, na ktorých každý pochopí, o čo ide, bez zbytočného zložitého vysvetľovania. Myslím si, že udr žateľnosť v architektúre treba ko munikovať tým najjednoduchším spôsobom, aby ľudia pochopili, že princíp udržateľnosti je vo svojej podstate tiež veľmi jednoduchý. Navyše, sme presvedčení, že architektúru treba vidieť cez riešenia, filozofiu, reflektovanie potrieb užívateľov a nielen cez obrázky nafotené z hotovej realizácie. Možno takáto komunikácia na webe nie je správna, možno to časom aj zmeníme, uvidíme....

Spomínali ste, že kladiete veľký dôraz na reflektovanie potrieb budúcich užívateľov. Ako sa k týmto informáciám dostávate?

Osobným kontaktom s ľuďmi, v rozhovoroch s nimi, ale často orga nizujeme tiež workshopy. Pretože naše skúsenosti sú také, že ľudia nie vždy vedia presne sformulovať svoju predstavu. Ale ak sa s nimi počas workshopu spoločne hľa dajú riešenia a oni si vyberajú a zdôvodňujú, prečo im niektorý návrh vyhovuje viac ako iný, vieme spoločne dospieť ku konkrétnym riešeniam. Okrem toho, spolupracujeme aj so sociológmi, de mografmi a s inými profesiami, ktoré nám v procese kreovania návrhu môžu výrazne pomôcť.

Čo vás na architektúre najviac baví?

Baví ma ten dialóg s ľuďmi a to, keď sú potom spokojní s výsledkom našej práce. Keď sa tam dobre cítia, keď sa im tam páči. Najväčším poďakovaním pre mňa je, keď ma spokojní klienti pozvú na večeru (smiech)....

Na ktorý z vašich projektov ste zvlášť hrdý?

Na projekt verejných toaliet, pretože je to projekt premyslený naozaj do detailov, ktorý je tiež udržateľný. Nepotrebuje elektrinu, nepotrebuje vodu ani žiadne chemikálie a môže byť umiestnený kdekoľvek – v parku, v krajine...

Zmenila sa situácia pre architektov v Španielsku príchodom krízy?

Určite áno. Je oveľa menej práce pre architektov. Pred krízou sa stavalo podstatne viac, ale zároveň sa aj menej premýšľali riešenia a nereflektovali sa tak dôsledne potreby ľudí. Kríza ukázala, že naozaj má zmysel stavať len to, čo ľudia chcú, čo potrebujú, a navrhovať a stavať to ekonomicky, energeticky, sociálne a kultúrne čo možno najefektívnejšie. Prosto udržateľne. Ja robím aj krajinárske projekty a zatiaľ mám práce, našťastie, dosť.

Foto: Miguel de Guzman

Fotoportrét C. Arroya: Blanka Golejová

Převzato z partnerského časopisu ARCH. Obsah časopisu ARCH 06/2012 zde.