Jak dál s konverzí průmyslového dědictví ?

Konverzia je „súhrn procesov, ktorými po zániku pôvodného účelu stavby či súboru stavieb sa zachovávajú ich priestorové štruktúry a primeraným spôsobom sa upravujú pre nové využitie.“ [2] Budovy sa tak menia z priemyselných stavieb na stavby s priemyselnou históriou. Zmena funkcie z výrobnej na nevýrobnú v štruktúrach priemyselného dedičstva, najmä pri stavbách/areáloch, nutne vyvoláva nové nároky na splnenie nových štandardov, ktoré si nová funkcia vyžaduje. Tento proces je úzko spätý so zásahom (zmenou, doplnením, odstránením) do pôvodnej materiálnej štruktúry priemyselného dedičstva.

K otázkam vhodného výberu materiálov a technologického vybavenia v kontexte novej funkcie sa vyjadrujú medzinárodné dokumenty [1] niekoľkými zásadami.

Priemyselné stavby ako pamiatky

Továrne, výrobné haly, elektrárne, mlyny, skladiská, bane, ale aj strojové zariadenia, dopravné stavby, všetka infraštruktúra, skrátka všetko, čo má vzťah k priemyslu, tvorí priemyselné dedičstvo. O priemyselných stavbách sa uvažovalo vždy účelovo. Reflexie o ochrane a znovu využití priemyselného dedičstva prichádzajú logicky po tom, ako je v týchto priemyselných objektoch a areáloch ukončená výroba. V záujme zachovania komplexnej histórie ľudstva, zachovania kultúrnej diverzity, využití disponibilných štruktúr a udržateľného spôsobu života by sa mali hľadať cesty a možnosti ako tieto objekty a areály zachovať pre budúce generácie. Názory na to, ako k nim pristupovať, sa však líšia. Pamiatky priemyselného dedičstva v očiach časti verejnosti ešte stále nie sú považované za pamiatky rovnocenné s pamiatkami iných typologických druhov. Jeden z dôvodov je, že na Slovensku sa nedostatočne propagujú pozitívne realizované príklady.

Nová funkcia vyvoláva nové nároky

Jedným z aspektov, či bývalé priemyselné objekty sú využiteľné, závisí od toho, či sú jednoúčelové alebo viacúčelové. Spravidla je ťažšie a technicky náročnejšie včleniť novú funkciu do pôvodne jednoúčelovej, úzko špecializovanej priemyselnej stavby. [2] Kľúčovým momentom konverzie by mala byť voľba novej funkcie: má vychádzať z poznania historického vývoja existujúceho stavu po stránke urbanistickej, architektonickej, technickej, technologickej ako aj z vízie „na základe prognóz a vývoja lokality vybranej vhodnej funkcie v konfrontácii s existujúcim priemyselným dedičstvom“. [2] Pre svoju históriu a veľkolepé dimenzie, je vhodné ak tieto „paláce práce“ slúžia verejnej funkcii, čo je ich symbolickým prinavrátením verejnosti. Každá nová funkcia má svoje špecifické požiadavky na priestor. Nová funkcia by mala vhodne vyplniť existujúcu stavbu a mala by jej byť čo najpodobnejšia. Dobrým príkladom je železničná stanica Atocha v Madride. Železničná hala z roku 1851 bola v roku 1992 odstavená z vlakovej prevádzky a zmenená na verejný priestor, ktorý prepojil novšiu časť železničnej stanice a metra s krytou tropickou záhradou. Podobnosť pôvodnej a novej prevádzky umožnila maximálne využiť pôvodné konštrukcie a materiály. Autorom riešenia je architekt Rafael Moneo.

Nové materiály pri konverzii

Charakteristickým sprievodným javom priemyslu je (bola) jeho neustála modernizácia technologického vybavenia, ktorá neraz v minulosti výrazne zasiahla pôvodné štruktúry stavieb. Už pri svojom vzniku sa na stavby priemyslu používali progresívne materiály, ktorými riešili neľahké konštrukčné úlohy. Uplatňovali sa nové, často masovo spracované, normalizované a prefabrikované typy materiálov v duchu ekonomizácie a dosiahnutia funkčnosti. Medzinárodné charty sa zhodujú v tom, že pri rekonštrukcii pamiatok by mali byť použité tradičné materiály a techniky. Charty sa zhodujú aj v tom, že je potrebné, aby každá doba zanechala svoju vlastnú kultúrnu vrstvu. Z toho možno logicky odvodiť, že použitie aktuálnych – novodobých materiálov pri zmene účelu stavieb, je v koncepčnom (modernizačnom) súlade a v duchu zachovania charakteru stavieb priemyslu. Príkladom je Zollverein, bývalý priemyselný komplex pre ťažbu uhlia v nemeckom Essene (UNESCO), kde vstup do Múzea Porúria (RuhrMuseum) evokuje technologický tok surovín v podobe dopravníka s eskalátormi a schodiskom. Autormi sú architekti Rem Koolhaas, Heinrich Böll, Hans Krabel, 2010. (obr. 6) V úsilí zachovať charakter stavieb priemyslu treba dbať na to, aby „materiály používané v pamiatkovej praxi (najmä novodobé) mali kompatibilné vlastnosti s jestvujúcimi materiálmi“. [3] Pri ohľaduplnom prístupe, použitie nových materiálov pri obnove historických priemyselných štruktúr nemusí byť v rozpore so zachovaním ich kultúrnych hodnôt. Najdôležitejším je zachovanie autenticity a integrity zachovaného originálu ako aj zabezpečenie princípu reverzibility (vratnosti) zásahu.

Dobrým príkladom zachovania autencitity a integrity zachovaného originálu je nová nadstavba bývalej textilnej pradiarne bavlny (1877 – 1878), kde je nadstavba materiálovo odlíšená od historickej, pritom nerozširuje paletu použitých materiálov (Manufaktura, Hotel Andel´s, Lodž, Poľsko, architekti: architekti Jacek Ferdzyn, Jacek Wesolowski, 2006). (obr. 3)

Ani naše generácie si nemôžu byť isté večnou platnosťou a objektívnosťou svojich rozhodnutí a zásahov. Univerzálnym pravidlom je tzv. substanciálna reverzibilita, ktorá umožňuje prinavrátiť objekt do pôvodného stavu hmotnej podstaty.Všetky nové hmotovo-materiálové a technologické vstupy by sa pri kultúrnych pamiatkach mali riadiť týmto pravidlom. Príkladom je Zollverein, RuhrMuseum, Essen, kde autori využili aj 40 m vysoké násypníky uhlia, do ktorých vložili futuristické schodisko,ktoré reverzibilne využíva temný disponibilný priestor (architekti Rem Koolhaas, Heinrich Böll, Hans Krabel, 2010).

Minimálne materiálové vstupy

Podstatou priemyslu je „funkčnosť a ekonómia“. [4] Nástrojom dosahovania účelnosti pri tvorbe priemyselných stavieb bola ekonomika výstavby a jej údržby. „Menej je viac“, je zlatým pravidlom aj pri konverzii. Tu sa prejavuje dobrovoľná skromnosť architekta (a investora), ktorých ambície sebaprejavu by mali pred históriou priemyselnej stavby ustúpiť. Architekt Richard Rogers vystihol, že: „Forma nasleduje zisk, je estetickým princípom dnešných čias.“ Prílišná snaha investora, čo najviac „vytrieskať“ z existujúcej historickej stavby pri rekonštrukcii, môže byť na škodu. Aj príliš bohaté a štedré vstupy do priemyselnej pamiatky môžu výsledný efekt pokaziť. Pri konverzii je dosiahnutie potrebného minima, nie možného maxima, jedným zo základných aspektov ohľaduplnej konverzie.

Odlíšiteľnosť nových materiálových vstupov

Medzinárodné dohovory o ochrane kultúrnych pamiatok sa zhodujú v tom, že každá doba by mala niesť znak svojich čias. Aj preto je použitie nových materiálov, v prípade pridaných konštrukcií, žiaduce. Nemali by však nahradzovať pôvodné materiály alebo zasahovať do ich výrazu. Aj mieru kontrastu je vhodné vždy starostlivo zvážiť. Odborníci sa zhodujú na tom, že ak nový materiálový vstup nechce „prekričať“ pôvodnú stavbu (obr. 2), mal by byť čitateľný až na „druhý pohľad“. Zvolená miera novosti by mala byť definovaná pamiatkovým úradom v spolupráci s architektom. Tak tomu bolo aj v prípade návrhu nového vstupu do hotela Andel´s v poľskom meste Lodž, ktorý vznikol z bývalej textilnej fabriky, kde použité materiály vhodne nadväzujú na priemyselný výraz budovy. (obr. 3)

Zlepšenie energetickej hospodárnosti

Snaha o zvýšenie energetického komfortu meniacej sa priemyselnej stavby prináša so sebou riziká straty autentického architektonického výrazu. Úsilie o energetickú úspornosť sa často prvoplánovo vysvetľuje len ako nutnosť „zateplenia“ budovy.

Na tento účel trh ponúka celú paletu kontaktných zatepľovacích systémov [5] (ETICS), ktoré riešia otázku dodatočnej tepelnej izolácie. Hrubé vrstvy však menia proporcie stavieb, uberajú z podlažnej plochy a svetelnej plochy okenných otvorov. Pre objekty so štruktúrovaným povrchom alebo umeleckými [6] detailmi nie sú vhodné. Dodatočná váha musí byť kotvená prídavnými kotvami, čo je zásahom do integrity objektu. Z hľadiska zachovania štruktúrovaného výrazu priemyselnej architektúry a s ohľadom na zásahy do autenticity a integrity historických objektov nie je použitie ETICS systémov vhodné.

Zlepšenie energetickej hospodárnosti na existujúcich stavbách je možné dosiahnuť zlepšením vzduchotesnosti, výmenou okenných výplní, voľbou vhodného vykurovacieho systému a programu, prípadne prechodom na obnoviteľné zdroje energií.

Pre zachovanie výrazu je zvýšenie izolačných schopností okenných výplní možné riešiť zdvojením okennej výplne z vnútornej strany, alebo náhradou pôvodných výplní izolačnými tabuľami s tenkostenným profilovaním. Súčasné okenné technológie vedia tento problém plnohodnotne riešiť.

Záverom možno konštatovať, že použitie nových (novodobých) materiálov pri adaptačných / konverzných úpravách objektov priemyselného dedičstva je aj z pamiatkarského hľadiska úplne legitímne. Ostáva len na projektantovi, aby zvolil také materiály, ktoré sú pri všetkej ich inovatívnej kvalite svojimi vlastnosťami kompatibilné so zachovanými štruktúrami.

Príspevok je výstupom projektu KEGA 4/064-STU/2011 – Vybudovanie základne pre interdisciplinárny transfer výsledkov výskumu architektonického dedičstva.

Recenzent: doc. Ing. arch. Ján Ilkovič, PhD., Fakulta architektúry STU Bratislava

Literatúra:

[1] Benátska charta. In Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch ICOMOS: 1. diel – Charty a odporúčania. Bratislava: ICOMOS Slovensko, 2002, ISBN 80-88855-45-4, s. 9 – 12[2] Zemánková, Helena: Tvořit ve vytvořeném, Nové funkční využívaní uvolněných objektů, Brno, Vysoké učení technické v Brne, 2003, s. 47, ISBN 80-214-2365-X[3] Odporúčania pre prieskum, konzervovanie a statickú konsolidáciu architektonických pamiatok. In Ochrana kultúrneho dedičstva v medzinárodných dokumentoch ICOMOS: 1. diel – Charty a odporúčania, Bratislava, ICOMOS Slovensko, 2002, ISBN 80-88855-45-4, s. 92 – 95, bod 4, odsek 10[4] Hlaváček, Emil: Architektura pohybu a proměn, Minulost a přítomnost průmyslové architektury, Praha, Odeon, 1985, s. 32, 09/13, 01-519-85[5] Pfundstein, Margit et al.: Insulating materials, Principles, Materials, Applications, Munich, Institut fűr internationale Architektur-Domumentation, Edition DETAIL, 2007, s. 111, ISBN 978-3-7643- 8654-2[6] Dulla, Matúš: Typológia objektov modernej architektúry z hľadiska zachovania ich pamiatkových hodnôt pri zatepľovaní, In Architektúra & urbanizmus, Moderná architektúra ako pamiatka, Bratislava, ÚSTARCH SAV, 2010, ISSN 0044-8680, s. 200 – 215