Bratislavský zimák hostí MS v hokeji

Autorská zpráva

Písať recenziu pre architekta, ktorý v časopisoch číta iba texty k obrázkom, je dosť ťažká úloha. Písať recenziu zimného štadióna pre niekoho, kto s jeho typológiou a problematikou prišiel do styku len v skriptách pred 18 rokmi, je dosť trúfalé predsavzatie. Písať recenziu bez poznania či návštevy akéhokoľvek iného štadióna či haly hraničí s diletantstvom. No a písať recenziu „neslovanistovi“, ktorý na starom „Zimáku“ bol naozaj len párkrát a jeho pohľad postráda akýkoľvek sentiment, je ďalší hendikep. Takže hurá „DO TOHO“. Aby neistý obsah dostal aspoň formu a systém, rozhodol som sa použiť na písanie recenzie štruktúru technickej správy, čo je napokon jediný literárny útvar, s ktorým mám akú takú skúsenosť.

Urbanistické riešenie

Každému je jasné, že na stavbu štadióna pre MS 2011 sa nájdu v Bratislave od tej súčasnej už len lepšie pozície. Hodnotiť politiku s týmto rozhodnutím spojenú nemá význam. Uvažovať o tom, že sme mohli mať nový štadión s rozvojovým potenciálom, dobrým dopravným napojením a vyriešeným parkovaním, je teraz už stratou času. A predovšetkým to nie je predmetom tohto hodnotenia. Nič to však nemení na tom, že štadión na tomto mieste bol aj doteraz, s kapacitou len o niečo menšou ako pred rekonštrukciou. Hovorí sa veľa o dopravnom kolapse, ale ten bude problémom nedostavaného parkovacieho domu, nie štadiónu ako takého. Ale aj keď ide o rekonštrukciu, jej dopad na bezprostredné okolie je značný. Zásadným zásahom do urbanistickej koncepcie štadiónu je vytvorenie nového vstupu a s ním súvisiacich zmien. Nové hlavné vstupné priečelie na štadión nahradilo 3 či 4 rozptýlené vstupy pôvodného objektu, čo považujem za prínos. Otázne však je, keď sa 9 000 ľudí po zápase alebo koncerte vyvalí von, ako sa ich podarí rozptýliť. Zrejme aj to bol dôvod pre vznik nového námestia pred čelnou fasádou, ktoré je veľmi príjemné. Ak sa naplní predstava architekta o živom parteri, keďže ten je celý riešený ako prenajímateľný retail s obchodmi a kaviarňami, môže námestie, podporené zastávkou MHD a posedávajúcimi študentmi Farmaceutickej fakulty, vytvoriť živý mestský priestor. Vytvorenie námestia si vynútilo zaslepenie ulice Odbojárov, čo podľa mňa nebolo nevyhnutné. Viem si predstaviť prejazd s obmedzeným režimom cez vydláždenú plochu námestia a s uzáverou počas zápasov. Otázka je, či je takéto, v zahraničí bežné, riešenie u nás priechodné. Druhé negatívum, keď sa dívam na čerstvo vydláždenú plochu, sú chýbajúce podzemné garáže pod ňou. Menší počet parkovacích miest pocítia nielen fakulta, ale aj nové obchodné prevádzky v parteri štadióna. Parkovacie garáže pod tréningovou halou sú predsa len vzhľadom na veľkosť stavby trošku ďaleko. Druhou viditeľnou zmenou sú nové gabarity budovy. Oproti pôvodnému narástol objem riadne do šírky, čo je daň za komfortné prestávkové a komunikačné priestory. Či to muselo byť až toľko, je síce otázne, každopádne aj menšie proporcie by nezabránili vystúpeniu objemu stavby z línie zástavby Trnavskej ulice. Osobne mi viac prekáža slepý parter tréningovej haly a mohutný objem hotela „Mastodont“, ktorý na čierno vyrástol hneď za areálom štadióna.

Architektonické riešenie

Budova má zo svojho najexponovanejšieho nárožia dve tváre. Smerom do námestia je to parádne transparentné čelo s bielou čipkou rámov a červenými stuhami schodísk, popretkávané ďalšími nitkami nosnej konštrukcie a líniami presklenia, plávajúce ponad námestie. Bočná fasáda je tvorená poprelamovanými hmotami tmavého presklenia ochodzí tribún a posadená na jednopodlažný parter. Ak by som mal svoj názor na toto riešenie popísať cukrárskou terminológiou, dal by som skôr prednosť krémešu s rovnakými 4 fasádami ako doboške s jednou, resp. dvoma čelnými a dvoma bočnými fasádami. Navádza ma k tomu jednak pôdorysný tvar štadiónu, ktorý je viac štvorcový ako pretiahnutý, a jednak to, že bočná fasáda je voči vzdušnému a pestrému priečeliu na môj vkus príliš slepá a ťažká, parter do rušnej radiály nízky a trošku monotónny. Viem, že to nie je chyba, ale vec zásadného autorského konceptu. Nemôžem sa však ubrániť predstave, že by krivolaká čelná fasáda obehla kolom dookola celú stavbu podobne ako trebárs na plaveckom štadióne v Pekingu. 

Čo je ale na „doboškovom“ koncepte pozitívne, je, že nadýchanosť a farebnosť rezu, t.j. priečelia, sa nesie celým interiérom a tmavá čokoládová poleva ostala len na povrchu. Priestranné chodby s polootvorenými podhľadmi, so všetkými črevami priznaná, nekapotovaná stropná konštrukcia štadióna, pre šport typická bohatá farebnosť a typografia – vnútrajšok štadióna bol naozaj osviežujúcim zážitkom. Čo upútalo moju pozornosť, bola informácia, že kvôli krivke viditeľnosti a novému servisnému podlažiu priamo pod ľadovou plochou sa táto posunula o asi meter a pol vyššie. Bez typických stĺpov pôvodnej haly a s nadol orientovanou priehradovou konštrukciou prestropenia prišla hala štadióna o pár metrov výšky a celý priestor pôsobí oproti pôvodnej hale o poznanie komornejšie.

Dispozičné riešenie

Tu treba spomenúť, že štadión bol v čase písania týchto slov ešte stavba, pre divákov bola počas krátkeho turnaja sprístupnená iba časť tribúny, nové poschodie sky boxov je ešte nedokončené. Myslím, že len ostrá prevádzka ukáže, či všetko funguje, ako má. Vo výkresoch síce vidno bohato dimenzované toalety a bufety, ale až prestávkový tok davu ukáže, či pred jednými sa nebudú ľudia tlačiť, zatiaľ čo druhé budú poloprázdne. Rovnako sú počtu divákov prispôsobené šírky chodieb a nástupných schodísk, ale či sa ich podarí naviesť na všetky ramená rovnomerne a či sa pod schodiskami nevytvorí „špunt“, ktorý celý tok ľudí zastaví, bude jasné v máji po MS. Zázemie, servisné priestory a dopravné napojenie sú logicky vymyslené, ale až počas prvého koncertu sa preverí multifunkčnosť haly a ukáže sa, aká atmosféra sa tu podarí vytvoriť, ako je priestor aj akusticky zvládnutý. Zvedavý by som bol aj na reakcie divákov v sky boxoch. Tie nové vytvárajú elegantné presklené podlažie nad rovinou pôvodného korpusu tribún. V porovnaní s pôvodnými, dodatočne podvesenými pod strechou štadióna, sú však od ľadovej plochy podstatne ďalej, vlastne najďalej zo všetkých miest na sedenie, aj keď s neporovnateľným komfortom.

Ekonomické zhodnotenie

Médiami prebehla informácia o neúmernom predražení stavby štadióna na základe porovnania ceny za jedno divácke sedenie s podobnými štadiónmi v R ige a Vilniuse. Neviem, do akej miery tieto porovnania berú do úvahy štandard zabudovanej technológie, celkový počet miest, či zohľadňujú aj cenu tréningovej haly s dvoma klziskami, či berú ohľad na rozdiel nákladov pri rekonštrukcii a hodnotu vyvolaných investícií. Každopádne si myslím, že takéto porovnania sú scestné. A keď som si na webe pozrel ich fotky a porovnal s tým naším, som rád, že náš bol drahší. V kontexte pár rokov ostane podstatná len stavba samotná, či stála viac alebo menej, prestane byť zaujímavé. Koniec koncov opera v Sydney sa predražila tuším dvadsaťnásobne. A tých spomínaných pár miliónov eur v kontexte slovenského „štátnoinvestičného“ zbojstva je úplná selanka.

Záver

Keby som mal zaradiť rekonštrukciu Zimného štadióna do kategorizácie stavieb podľa mojich estetických kritérií, bolo by to asi medzi domy, ktoré rešpektujem, aj keď sú iné ako tie, na ktoré zízam s nekritickým obdivom. Nevadí mi dynamika a krivolakosť fasád a hmôt, ale predsa len som sa vyučil viac „ortogonálne“. Treba však objektívne skonštatovať, že v podmienkach, za akých sa štadión realizoval, v termíne, ktorý sa nesmel nedodržať, a s investorom, za ktorého súhlas alebo stanovisko nechce byť nikto z úradníkov zodpovedný, je to, čo som mal možnosť vidieť, nadľudský výkon, ktorý niesol na pleciach z veľkej časti práve architekt. Keď som kamarátovi pri káve opisoval svoje dojmy zo štadióna a končil vetou, že je to úplne v pohode a vôbec sa nie je za čo hanbiť, uznanlivo poznamenal: „To je naozaj čo povedať... to je na slovenské pomery veľký úspech.“

Napsal Ilja Skoček

převzato z partnerského časopisu ARCH