V(h)odný svet

voda je sladká, voda je čerstvá, voda je krehká, voda je silná. Indiáni sa presúvali, žili a plávali v uctievaných riekach. Karavely im priniesli život s novými zvykmi a trápeniami, na ich pláže osláv s nekonečným horizontom prírodnej viery zrazu piesok priniesol cudzích mužov a kultúru... Dnešné mestá zápasia so svojimi vlastnými slzami, medzi krásami vodorovných pláží a jazier a medzi smrtiacimi záplavami... Tradičné metropoly zápasia o opätovné získanie svojej prírody a zelene uprostred aglomerácie vozidiel a pohodlia mechanickej dopravy, ktorá skryštalizovala v mestách na nepriepustný, rovný a vyschnutý povrch ciest."/1/

Objekt na rozhraní historického centra a mestského parku – Košičanmi roky vnímaný ako stará (s)krytá plaváreň – bol postavený v rokoch 1957 až 1961 podľa projektu košického architekta Ladislava Greča. Otvorenie vtedy iba štvrtého krytého bazénu na Slovensku bolo v tlači avizované slovami: „Už len niekoľko týždňov chýba do otvorenia krytej plavárne v Košiciach, ktorá svojím riešením a vybavením bude jednou z najmodernejších u nás. V tomto období robia posledné úpravy na vnútornom zariadení haly pre plavcov s 25 m dlhým bazénom, v ktorom bude stále teplá voda asi 26°C. Okrem 25 m bazénu bude v krytej plavárni parný kúpeľ so suchou i vlhkou parou, menšie bazény s rozdielne teplou vodou a oddelenie vaňových kúpeľov." Naozaj už len o niekoľko týždňov bola spustená prevádzka plavárne, ku ktorej sa neskôr pristaval areál s vonkajším 50-metrovým a detským bazénom. Svoju pôvodnú funkciu plnil objekt do konca sedemdesiatych rokov, kedy tok susedného Mlynského náhonu nahradila dopravná tepna. Vypustením koryta došlo k poklesu spodnej vody a narušeniu viacerých stavieb v okolí, vrátane statiky plavárne. Od roku 1992 bola zatvorená a stala sa tak súčasťou vtedajšej koncepcie Zmiznutie vody z mesta. Návrat vody do mesta je dnes jednou z hlavných programových línií Košíc – EHMK 2013. Aj v tejto súvislosti mesto v roku 2010 vypísalo architektonickú súťaž na rekonštrukciu chátrajúcej plavárne pod názvom Vodný svet. Zámerom bolo zachovať architektúru pôvodnej stavby a programovo zlúčiť vodný svet ľudí s vodným svetom živočíchov. /1/

Myšlienka kombinácie bazénov s tobogánmi a akvárií s leguánmi ostala nenaplnená. Z pôvodne plánovaného Vodného sveta sa vykľul svet v(h)odného umenia. Umenia, ktoré svojou koncepciou, inštaláciou, choreografiou, réžiou..., s vodou, na vode, pod vodou, pri vode..., dokáže reagovať, inšpirovať, obsadiť... špecifický priestor. Prestavba starej krytej plavárne na košickú halu umenia HUK v celku aj mnohých detailoch kopíruje alebo zachováva jej pôvodné prvky; zo statických dôvodov museli byť zbúrané a nahradené novými konštrukciami len bočné krídla objektu. Centrálnemu priestoru naďalej dominuje „bazén“ – stopa predchádzajúcej funkcie. Zachované štartovacie stupne a travertínová obruba už nelemujú elegantnú formu pôvodného bazénového telesa, ale „rámujú“ scénu pre širokú škálu súčasného vizuálneho umenia, v ktorom prítomnosť vodnej hladiny nebude iba odrazom, ale obrazom. Typológia a charakteristické znaky starej plavárne silne ovplyvnili, resp. definovali aj ostatné výstavné priestory, prevádzkovo koncipované ako prepojené alebo samostatné funkčné jednotky. Jedinou stálou expozíciou sú pôvodné nástenné mozaiky autorky Herty Ondrušovej-Viktorínovej, rekonštruované a prenesené na rozšírenú galériu druhého podlažia.

Hranica medzi vnútorným svetom vizuálneho umenia a typickou atmosférou opäť otvoreného areálu letného kúpaliska umožňuje optický aj fyzický kontakt oboch svetov. Vo vnútri Druh, Presná postava a Úplný všežravec obklopujú bazén so Znalcom a Vzdialeným bratrancom sochára Tonyho Cragga. Okolo vonkajšieho bazéna rôzne druhy postáv úplných všežravcov znalecky pozorujú vzdialené sesternice... Verím, že táto hranica nie je príliš krehká a v košickej Kunsthalle sa ešte veľakrát ocitne súčasné umenie na dne... A to, či vodný priestor je zároveň aj vhodný, ukáže asi jedine čas.

Poznámka: 1 DINIZ, Joao. Zápisky z kvapalnej Ameriky. In 11. fórum mladých architektov. Prinavrátiť mestu rieku – mestské premeny. Košice, 2013. s. 26.