Usedlost Križevci - roztroušený dům

Okolie, pohostinnosť miestnych obyvateľov, ako aj nízke ceny domov sem lákajú ľudí, ktorí kupujú a obnovujú staré usadlosti a menia ich na rekreačné domy. Neďaleké letisko Graz s lacnými leteckými spojmi pritiahlo taktiež niekoľko anglických investorov, ktorých prítomnosť znamenala novú kultúrnu skúsenosť pre vidiecke komunity. Nedávno dokončená diaľnica túto oblasť ešte viac sprístupnila. Vidiecky život bol kedysi ťažký a gazdovstvá malé. Preto sú aj budovy menšie a tým vhodnejšie na prestavby na víkendové domčeky. Tým, že sú malé, sú lacné a ani obnova nestojí až tak veľa. Pri projekte Križevci však situácia bola trochu iná. Investor chcel vyskúšať experiment, pri ktorom by mal víkendový dom pre seba, okrem toho miesto pre najmenej 8 – 10 ľudí a tým aj možnosť využívať usadlosť pre turistické a iné komerčné účely. Malé rozmery tradičných domčekov však nevyhovovali klientovým požiadavkám. Preto prvá myšlienka bola postaviť novú väčšiu budovu. Ale architekti boli názoru, že takáto budova by narušila mierku prostredia tradičnej dediny. Nakoniec padlo rozhodnutie navrhnúť „roztrúsený“ dom, pri ktorom by jednotlivé stavby slúžili rôznym funkciám a záhrada by ich spájala do jedného celku. Architekti chceli týmto spôsobom zachovať znaky starej hospodárskej architektúry a zároveň zabezpečiť väčší komplex, ktorý by vyhovoval modernému spôsobu života, kde oddych a voľné aktivity sú veľmi podstatné. Klient odkúpil dve malé hospodárstva s ďalšími úžitkovými stavbami. Väčšina budov pochádzala z 19. storočia s prístavbami datovanými do roku 1959. Veľa stavieb bolo vo veľmi zlom stave, z niektorých už boli len ruiny. Projekt bol rozdelený na niekoľko etáp a v roku 2010 sa začalo s prácami na štyroch budovách. Budovy, ktoré pôvodne slúžili na rôzne účely, mali aj rozdielne rozmery a niektoré boli postavené z dreva, iné z kameňa. Najväčší bol objekt stodoly (C), ktorý stojí v strede komplexu a architekt sa rozhodol z neho urobiť centrálny priestor vybavený kuchyňou, jedálňou a obývačkou.

Vedľa stodoly je menšia úžitková budova (B), ktorá bola prestavaná na práčovňu a kotolňu. Dve drevené budovy (D, E) boli prestavané na spálne s príslušenstvom. Odlišné konštrukcie a rôzne stupne zachovania budov umožnili architektom, aby k nim pristupovali rôznorodo. Keďže budovy nemali žiadne špeciálne architektonické kvality, neboli historicky chránené. Toto dalo architektom ešte väčšiu voľnosť na experimentovanie. Najzachovalejšia bola budova D, ktorú reštaurovali použitím tradičných materiálov a techník do pôvodného stavu. Dokonca obnovili aj slamenú strechu a fasádu namaľovali podľa tradičných vzorov. Podobne pristúpili aj k budove E, ktorá však dostala novú kovovú strechu. Zo stodoly (budova C) už bola takmer ruina, a tak sa architekti rozhodli ju reštaurovať podľa princípov súčasnej architektúry. Týmto spôsobom môžeme v jednom komplexe porovnávať rôzne reštaurátorské prístupy: od tradičnej rekonštrukcie po moderné interpretácie, kde zostali zachované iba materiály a proporcie budovy. Natíska sa preto otázka: čo z toho je správne? Pôvodne boli tieto budovy postavené pre majiteľa hospodárstva a jeho potreby, ktoré mal pred viac ako sto rokmi. Dnes sú naše potreby a preferencie iné, a to sme sa ešte nezmienili o technologických vymoženostiach. Máme naďalej postupovať a žiť ako sedliaci v 19. storočí, keď dokonca aj súčasní farmári žijú moderným životom? Pravdepodobne nie. Otázka sa netýka len funkčnosti, ale hlavne životného štýlu. Dnes obdivujeme iné štýly ako pred storočím jednoducho preto, že náš vkus sa zmenil. Tu si človek spomenie na Adolfa Loosa, ktorý kedysi rozmýšľal nad tým, či by farmár nemal jazdiť radšej na drevenom bicykli, lebo sa hodí do alpskej krajiny lepšie než moderný anglický bicykel. Človek sa môže pýtať sám seba, či vôbec potrebujeme chrániť staršie budovy. Ak sa štýl a vkus v našej dobe zmenil, načo máme reštaurovať objekty, ktoré boli postavené podľa dávno prekonaných princípov platných v minulosti? Ale v tejto úvahe by sme nemali zájsť príliš ďaleko. Ochrana nie je romantický pokus o navrátenie dávnych časov. Ide skôr o rešpektovanie tradície, bez ktorej by sme nemali naše korene. Keď si niekto z mesta postaví výletnú chatku, je to preto, že chce odísť od stresu, ktorý súčasný život prináša. Chce byť v prostredí, ktoré ho upokojí a kde môže byť „sám sebou”. Z tohto dôvodu potrebujeme tradície, aby sme vedeli, odkiaľ pochádzame a kto sme. Projekt Križevci je preto zaujímavým experimentom rôznych prístupov k ochrane. Z určitého pohľadu je najzaujímavejšia práve stodola, keďže architekti tu mohli použiť svoje inovačné schopnosti pri zlučovaní starých princípov a modernej architektúry. Architekti radi tvoria a ak by iba aplikovali staré princípy a techniky, tak by nevzniklo nič nečakané. Táto budova je určitým spôsobom elegantná v jednoduchosti, s akou je strecha predĺžená tak, aby tvorila klenbu nad vchodom, a v tom, ako obyčajné drevené tabule zakrývajú a chránia veľké okná prevzaté z repertoáru modernej architektúry. Táto elegancia je v kontraste s neotesanými tehlovými múrmi. V interiéri architekti podobne kombinujú modernú kuchyňu s tehlovou podlahou a starou stolárskou lavicou, ktorá slúži ako kus nábytku.

převzato z partnerského časopisu ARCH. Obsah časopisu ARCH 06/2012 zde.