Synagóga Levica

Synagógy - memento našich dejín

Zdá sa, že sa podarilo nájsť partnera pre obnovu žilinskej synagógy od svetového architekta Petra Behrensa. Zbúranú neologickú synagógu v Bratislave pripomenulo osadenie zmenšeného modelu na mieste stavby. V Leviciach sa mestu podaril významný čin – zo židovskej školy a rekonštruovanej synagógy vzniká kultúrnospoločenské centrum.

Levickú synagógu vnímali občania celé desaťročia ako tajuplný chátrajúci dom. Bývalá židovská štvrť v jej okolí postupne mizla pod buldozérmi stavbárov, ktorí tam osadzovali typizované paneláky. Tieto postupne zničili originálny kolorit juhoslovenského mesta. Pamätníci majú dodnes v pamäti zafixované vysvietené výklady židovských obchodíkov, hlavne hračkárstiev na hlavnej ulici, kde monumentálny Prior zlikvidoval aj hodnotnú zástavbu z prvej republiky. Dnes jeho osud podobným spôsobom pečatia súčasní developeri.

Synagógy sú súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska. Ich osudy, hlavne po druhej svetovej vojne, boli zložité. V mestách už vtedy pôsobili väčšinou tajuplne a uzavreto. Boli schátrané a neprístupné. Ich týždenný rytmus sa líšil od kresťanského. Aj ich sloh bol iný – trochu orientu, eklektiky a konzervativizmu. Židia sa v architektúre prispôsobovali prostrediu a tradíciám. Z koncentrákov sa ich na Slovensko po druhej svetovej vojne vrátilo iba niekoľko tisíc. Väčšina však zo Slovenska definitívne odišla po roku 1948 – po vzniku štátu Izrael. Nástup komunistického režimu priniesol zánik židovských náboženských obcí. Väčšina z vyše stovky synagóg chátrala a dodnes chátra. Boli využívané na podradné funkcie. Aj keď u nás existovali barokové, klasicistické, secesné a eklektické synagógy, pamiatková ochrana im nevenovala pozornosť. Ani neologická synagóga na Rybnom námestí v Bratislave nebola predmetom pamiatkovej ochrany.

Postupne až v osemdesiatych rokoch a hlavne po spoločenských zmenách sa najmä z iniciatívy kultúrnych osobností a osvietených mešťanostov podarilo zrekonštruovať niektoré z nich a využívať ich ako galérie alebo koncertné sály.

Do juhoslovenských, vtedy hornouhorských, miest sa v 19. storočí vďaka liberálnej politike uhorského štátu začali sťahovať židia z okolitých štátov. Tvorili väčšinou vzdelanú vrstvu obchodníkov, podnikateľov, umelcov, vedcov či učiteľov, ktorá pomohla vznikajúcemu uhorskému štátu budovať novú inteligentnú vrstvu. Väčšina nositeľov Nobelových cien z Uhorska bola židovského pôvodu. Aj v Leviciach tvorili židia koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia významnú komunitu aktívnu v spoločenskom a ekonomickom živote. Hlavne sa tu miešali a navzájom kultúrne obohacovali rôzne etniká. Popri Maďaroch, Slovákoch a židoch sa v meste postupne objavuje aj český fenomén. Internacionalizmus levického prostredia v zložitých dobách dobre vykreslil Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra.

Významnejšie osídľovanie mesta židovskými prisťahovalcami sa začalo po roku 1830. Od roku 1841 tu existovala židovská náboženská obec. Levice sa stali sídlom rabiniátu. Prvá levická synagóga bola postavená v roku 1857. Okolo roku 1900 tvorili židia v meste až 15 % obyvateľstva. Po náboženských rozporoch medzi ortodoxnými a neologickými smermi sa náboženská obec postupne zjednotila. Pôvodná synagóga už koncom storočia nepostačovala, preto na jej základoch postavili v roku 1887 novú, ortodoxnú, pre 450 veriacich s emporami po obvode. V roku 1902 ju zrekonštruovali podľa projektu levického architekta Karola Cibuľku.

Levická synagóga bola súčasťou bývalého židovského centra spolu so židovskou školou a obradným kúpeľom. Jej architektúra je charakteristická pre obdobie vzniku. Koncom 19. storočia v synagógach prevládali romantickoeklektické štýly a konzervativizmus. V dekorativizme majú niečo blízke s arabskou architektúrou. Aj levická synagóga je teraz jeden veľký rekonštruovaný obraz. Pôvodné maľby boli dielom regionálnych umelcov. Originálna maľba je čiastočne zachovaná na čelnej stene.

V architektúre komplexu sa odrážajú paradoxy židovskej architektúry. Na jednej strane konzervativizmus s eklektikou synagógy a na druhej strane škola v modernistickom duchu z tridsiatych rokov, ktorú sem priniesol viedenský architekt Jacques Oblatt. Bývalá židovská škola je charakteristickým príkladom funkcionalistickej architektúry, čo dokazujú jej výrazné prvky, ako sú vstup, schodisko i vlajkový stožiar s rokom začiatku výstavby.

Synagógu sa podarilo zrekonštruovať s prispením Európskych fondov. Mesto kupuje aj židovskú školu so zámerom vytvoriť tu spolu so synagógou kultúrnospoločenské centrum. Dva rôznorodé objekty prepojí vstupná hala s výťahom. Minimalistickou architektúrou vytvorili autori prepájajúcu hmotu medzi objektami, ktorá vytvára servisné zázemie pre centrum. Vstupná hala bola vybudovaná už v prvej etape spolu s rekonštrukciou synagógy. V rámci druhej etapy sa hala otvorí aj do školy cez vyrovnávajúce schodisko. Tým vznikne jeden komplex galérie v priestoroch školy s viacúčelovým priestorom synagógy. Synagóga sa využíva hlavne pre kultúrnospoločenské akcie ako koncerty a komorné divadlá či prednášky. V bývalej škole sa vytvoria priestory pre komornú galériu. K objektom patrí aj zelená plocha, kde budú inštalované sochy v zeleni. Rekonštrukciou obidvoch objektov sa zachráni pôvodné židovské centrum, čím sa zachová pre ďalšie desaťročia spomienka na jednu významnú kultúrnu a duchovnú vrstvu v dejinách Levíc. Nové kultúrno-spoločenské centrum s galériou umenia v autentických rekonštruovaných priestoroch bude aj v rámci Slovenska výnimočným činom.