Sociálna poisťovňa v Rimavskej Sobotě

Beh na dlhé tratě

Novostavba Sociálnej poisťovne v Rimavskej Sobote je objekt s príznačnou genézou svojho vzniku: – Obchodná súťaž na výber zhotoviteľa projektu bola vypísaná v roku 2003. Vyhodnotená bola v roku 2004. – Nasledovala prestávka zapríčinená technickými problémami spojenými so zámenami pozemkov. – Priestor na vypracovanie projektu bol potom určený na obdobie máj až december 2005, keď musela byť vyhotovená kompletná dokumentácia pre zhotovenie stavby, vrátane interiérov. V decembri 2005 bola dokumentácia aj odovzdaná. – Potom sa nič nedialo až do roku 2008, keď sa uskutočnil výber zhotoviteľa stavby. – Stavať sa začalo koncom roka 2008. – Stavebná časť sa ukončila v roku 2010. – V roku 2011 sa dokončovalo vnútorné zariaďovanie budovy a interiéry. Koncom roku začala budova fungovať a plniť svoj účel.

Charakteristické sú dve skutočnosti vzniku tejto verejnej zákazky. Časový priestor pre návrh a projekt tvorí zlomok z celého procesu vzniku budovy. Zároveň výber zhotoviteľa návrhu a projektu budovy prebieha obchodnou súťažou ponúk na „projektové práce“, kde základným kritériom je ponúknutá cena projektu.

Poďme sa pozrieť, ako to dopadlo. Na veľké prekvapenie môžem konštatovať, že nie zle. Budova Sociálnej poisťovne v Rimavskej Sobote je slušnou, štandardnou, verejnou budovou. Použité materiály a výrazové prostriedky sú primerané, striedme. Oceňujem dobré riešenie prevádzky s dôrazom na vytvorenie primeraných podmienok pre klientov, prehľadnosť, bezpečnosť a dôsledné oddelenie funkčných zón. Na prízemí sa odohráva prevažná väčšina aktivít spojených so stykom s verejnosťou. Je tam aj jedáleň pre zamestnancov. V centrálnej polohe je kontrolný bod (informátor, ostraha), z ktorého sa dá strategicky dohliadať na pohyb v celej budove. Vyššie podlažia sú čisto administratívne. V suteréne je technické a hygienické zázemie budovy.

Budova je v kontexte mestskej zástavby skôr solitérom ako kontextuálnym pokračovaním okolitej zástavby. Vinné sú však viac vedľajšie budovy v heterogénnej nevyrovnanej uličnej štruktúre mesta. Objekt reaguje skôr na merítko bytových domov cez ulicu na juhovýchodnej strane ako na ostatných bezprostredných susedov (architektonická kvalita ktorých je viac ako problematická).

Jednoduché pravouhlé hmoty a priznané materiály v striedmej monochromatickej sivo-bielej farebnosti – biela omietka, sklo, kov v surovej podobe (titánzinkový plech strechy, pozinkované ostatné kovové prvky) sú vhodnou voľbou pre serióznu verejnú stavbu.

Čas priniesol aj zmenu požiadaviek na na štruktúru pracovísk Sociálnej poisťovne. Došlo k redukcii niektorých oddelení, vznikli iné. Niektoré priestory sú ponúknuté externým užívateľom. Vďaka racionálnemu jednoduchému konceptu má však budova potenciál reagovať na tieto zmeny v čase a absorbovať ich.

Verejné prostriedky neboli vynaložené neúčelne. Budova slúži dobre. Napriek spôsobu obstarávania i nie celkom primeranému priestoru vyčlenenému pre návrh. Ako je to možné? Práve tu by bolo treba vyzdvihnúť, že najväčšiu zásluhu na tom má architekt. Zákazku dostal do rúk Jaro Janek, ktorý vďaka svojim predchádzajúcim skúsenostiam dokázal odviesť dobrú prácu. Neprispôsobil sa mechanickým kvantifikačným podmienkam procesu obstarávania, ale odviedol profesionálny výkon. Druhýkrát to však pri podobnom zadaní nemusí vyjsť. Pre spoločnosť určite nie je najlepším riešením obchodná súťaž na projekt s najnižšou cenou. Lebo najlacnejší projekt nezabezpečuje najlepšiu stavbu, skôr naopak.

Nie je dôležitá genéza jednej stavby. Čaká nás ďalší beh na dlhé trate (ak chceme zabezpečiť, aby bol optimálny celkový výsledok). Dôležitý je princíp obstarávania verejných zákaziek. Výsledná kvalita diela sa určuje v návrhu – v architektonickom koncepte, kvalite prípravnej fázy, projekte. Ak sa táto etapa zanedbá, výsledok už nič nezachráni. Tu sa určuje nielen kvalita, ale aj cena a celková ekonómia a efektívnosť výsledku. Dielo musí dobre fungovať, byť ekonomické nielen v investičných nákladoch, ale i v prevádzke a nezanedbateľné sú aj nadstavbové kultúrne aspekty, ktoré by malo spĺňať. Jedine ak spoločným úsilím dokážeme presvedčiť všetkých, ktorí obstarávanie zabezpečujú, že podcenenie etapy návrhu a projektu stavby je tým najhorším, čo pre dobrý výsledok môžu urobiť, máme šancu napraviť dnešnú rutinu výberu najlacnejších projektov. Nebude to jednoduchá ani krátka cesta. Legislatívne nám nič nebráni. Napriek všeobecnému povedomiu Úrad pre verejné obstarávanie nie je proti. Súťaž návrhov je minimálne rovnocenný legálny spôsob obstarávania oproti najnižšej cenovej ponuke. Len to treba presadiť u verejných obstarávateľov.

Sociálna poisťovňa v Rimavskej Sobote je príkladom toho, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Osobným vkladom a profesionalitou práce architekta vzniklo dielo, ktoré so cťou naplnilo svoj účel. Ak by však nebol tento personálny vklad, systém obstarávania by zlyhal. Nedá sa spoliehať na takéto šťastné náhody. Ak chceme štandardné a nadštandardné riešenia, už súťaž na spracovateľa návrhu musí prioritne reflektovať na kvalitatívne parametre ponúk a nie na najnižšiu cenu projektu (iné by bolo najefektívnejšie alebo najekonomickejšie riešenie výsledného diela aj z dlhodobejšieho pohľadu). Najlacnejší návrh spravidla znemožňuje najlepšiu a najekonomickejšiu realizáciu.