Rodinný dům Rusovce - vesmírný hausbót uprostřed lesa
Cestou na Kaplického výstavu v Danubiane, za Rusovcami, na konci rozľahlej vilovej zástavby, medzi množstvom sentimentálneho braku, ambicióznych snažení a modernistických citácií..., sa ako príjemná atmosférická porucha zjaví čosi zvláštne, niečo ako dom či skôr socha, brucho prevráteného plavidla, putujúceho fascinujúcou jesennou krajinou dunajského lužného lesa.
Imro Vaško , 16. 1. 2012
Technicistická forma stroja z Tarkovského Stalkera? Alebo maketa vesmírneho korábu z Lucasových Star Wars? Karosárska estetika, pokrútený kontajner, nedefinovaný poľnohospodársky stroj prerobený z vyradenej vojenskej výzbroje paradoxne maskuje svoju inakosť a pôsobí skôr ako pozorujúci „alien“ v horizonte divokej záhrady, akoby navrhnutej Pietom Oudolfom. Priemyselná farba tmavosivého metalu v jesennej zeleni. Je to rodinný dom, prízemný pavilón, miesovský bungalov zakotvený na lúke bez susedov, medzi parcelami zatiaľ neobsadenými inými „plavidlami“. Bez plotu a múrov, len tak na chvíľu, sezónne a náhodne. Ako benátske vaporetto s transparetnou obývacou plošinou medzi nástupným pontónom ulice a lagúnou záhrady.
Celá logika dispozície domu-plavidla je organizovaná ako v člne: vpredu kajuta rodičov, na streche s kapitánskym mostíkom – periskopom z obývačky, kontrolujúcim zapadajúce slnko. A vzadu, za strojovňou kuchyne, kajuty námorníkov: na juh, do lagúny – izby pre deti –, na sever, do komunikácie – garáže pre autá, člny a bicykle. Strecha ako karoséria člna, paluba jachty na Jadrane, bočné fasády ako lodžie kajút transoceánskych mega-cruiserov. Parametrické objemy pôdorysov vyrezávajú do rheinzinkovej karosérie tesárske zárezy, odhaľujúce drevenú útulnosť vnútra podpalubia. Ako správna loď, bez krbu, ohňa a neupevneného mobiliáru, ktorý sa neznesie s kolísaním lode a morskými nemocami. Mediteránske lodžie zachytávajúce najsevernejšie poryvy prímorského ovzdušia. Presklené južné terasy tienené previsom kapoty paluby, strechy experimentu architekta.
Architektúra ako architektonické modelárstvo dizajnujúceho fanatika. Foto-diagram výstavby lode je návodom, inštruktážou z modelárskeho obchodu. Jednotlivé kroky stavby sú inšpirované zrozumiteľnými pribalovými letáčikmi z kinder vajíčok a jasne prezentované axonometrickými 3D modelmi na architektovej stránke http://www.plural.sk/sk/ dom-k-rodinny-dom-2008-2011-p15.html. Železobetónové priečne nosné steny prenášajú pavučinu drevených stropných trámov kotvených do zalamovaného oceľového nosníka. Zmontované ako model leteckého modelára. Ľahká inštruktáž..., zdanlivo jednoduchá montáž, prefabrikovaný dom. Dodávateľská fasáda, unifikované postupy..., dokonale premyslený, sofistikovaný projekt. Architekti zápasia s klientmi, vnucujú im svoje vízie, poučujú ich o modernosti, sťažujú sa na ich vkus, živia permanentné bipolárne estetické nedorozumenia... Dom pre klienta či dom pre architekta sa javí ako večná dilema ambícií architektov pri navrhovaní rodinných domov, urputných dizajnérskych manifestov najmenších a štartovných architektonických zákaziek a súčasne najväčších a fatálnych rodinných investícií. Geniálni architekti, ktorí dokážu realizovať zdanlivo neakceptovateľné riešenia, vedia vytvárať originály, ktoré nekonfrontujú staviteľov s ich túžobnými predstavami, ale dopĺňajú predstavivosť užívateľov nepoznanými chuťami, ktoré si dokážu rýchlo obľúbiť a ktoré sa pre nich stávajú návykovými. Tak to funguje pri neočakávaných riešeniach. Hoci sa zdá, že hausbót by si zaslúžil aj odvážnejšie formulovanie kapotovaného interiéru, časové testovanie diagramu fungovania rodiny a možno aj nové investičné nadýchnutie staviteľa určite prinesú nové témy dialógu architekta a staviteľa.
Martin Jančok má transformačný potenciál Hansa Holleina šesťdesiatych rokov. Vytvoril rodinný dom „hausbót v krajine“, podobný Holleinovej kultovej architektonickej koláži „Aircraft Carrier City in Landscape“ z roku 1964, ktorý vlastní Newyorská MoMA. Titánzinková fasáda domu v Rusovciach môže takisto referovať aj na Holleinov materiálový manifest antikorovej kapotáže sviečkového obchodu RETTI na viedenskej ulici Graben z roku 1966. Post-moderna, práve oslavovaná výstavou Postmodernism Style and Subversion 1970 – 1990 v londýnskom V&A múzeu, reagovala na utopickú dezilúziu mašinistických objektov šesťdesiatych rokov, kde výrazným reprezentantom transformácie od hight-tech štýlovosti k Strade Novissime bol práve rakúsky „sused“ Hollein. Hliník, tombak, antikoro, rheinzink, titán..., kovy a metalické kompozity od Wagnera až po Gehryho dominovali 20. storočiu. Jančokovo žonglovanie s teplými aj studenými materiálmi v realizáciách rodinného domu a kníhkupectva by mohli byť prísľubom aj jeho ďalších materiálových, technologických a štýlových testov. Hranatosť Jančokových foriem v kníhkupectve aj v Rusovciach napĺňa tézu Jana Tabora o barokovej oblosti a ženskosti českých foriem (veže na Ještěde a Žižkove, Kaplický...) a tesárskej hranatosti a maskulínnosti slovenských architektúr (televízna veža na Kamzíku, Dedeček...). Kónické hrany strechy a vstupu, zrubové ustupovania lodžií a masívny detail povrchu sú drsnými znakmi domu, ktorý bude chcieť odolávať klimatickým atakom prírody. Sebavedomý a hrdý dom, vydarený Jančokov pokus o vyslobodenie sa zo síce úspešnej, ale zaväzujúcej spolupráce s Ikom Eristavim a zerozero. Dve silné prešovské osobnosti sa rozišli hľuzovaním, čo pripomína potenčné odchody množstva inkubovaných architektov z Koolhaasovho OMA v deväťdesiatych rokoch.
Slovenská architektúra má potenciál. Keby sa šiel Johann Kaplický pozrieť na svoju výstavu do Danubiany, bol by prekvapený. Pred odbočkou na Čunovo by sa jeho „oko“ určite potešilo pohľadom na krásnu hranatú slovenskú inšpiráciu, vyplavený hausbót v krajine, dielo ešte stále pre architektúru mladého, ale talentovaného Martina Jančoka...
