Rodinné domy Bratislava

Mihotanie priestoru

Dôkazom toho je množstvo stavebných aktivít v tejto lokalite, ktoré postupne dopĺňajú/pretvárajú jej charakter. Situácia samotnej parcely a zadania by sa pri vstupných dátach nijako zvlášť nevymykala štandardu, ak by išlo o klienta, ktorý je priamo „konzumentom“ novostavby z dielne VSA. Na samotnom začiatku sa Matúš s Oliverom dostali pred úplne novú, dovtedy neznámu premisu vzťahov. Väzby „architekt – klient – súkromný rodinný dom“ tu majú svoj medzičlánok v podobe lokálneho developera (dočasného klienta), ktorý kreuje zadanie a je partnerom v komunikácii požiadaviek fiktívnej budúcej rodiny.

Zadanie, ktoré je interným precedensom kancelárie VSA, má svoje kódovanie aj v rovine hodnôt. Vytváranie specifik bývania (domova) v originálnom rodinnom dome v lukratívnej lokalite bez priameho klienta je výzvou – ťažko sa hľadajú paralely s anonymnou produkciou jednotiek bytových domov či kobercovým náletom 2 – 3 typových domov. Z pohľadu developera by bolo v dnešnej dobe legitímne, ak by ostal při maximálnom zhodnotení svojej parcely v plošných/objemových parametroch a výstavbe dvoch požadovaných rodinných domov v adekvátnom štandarde „dopyt vs. ponuka“ s pridanou estetickou hodnotou – tzn. dogmatické klišé uniformnej architektúry. Domy od VSA na Korabinského ulici pracujú so zadaním životaschopnejšie.

V čase návštevy boli oba domy v štádiu holodomov, čo považujem za štádium, ktoré je vzhľadom na specifika zadania kľúčové aj pre VSA. Boli tým eliminované rušivé momenty „cudzích“ vstupov do interiéru. Oba domy sú radené na nepravidelnom zvažujúcom sa pozemku v smere a ohybe Korabinského ulice a v dotyku s náprotivnou vzrostlou zeleňou. Generované sú v objemových skladbách – dve nadzemné a jedno podzemné podlažie –, pričom ich voľná geometria je odpoveďou na danosti parcely, väzby okolia – výhľady/súkromie –, orientáciu a uvedomelú prácu s programom, priestormi a mikropriestormi za použitia elementárnych prostriedkov adície, rotovania, interpolácie. Architektúra domov je nositeľkou vnútorných i vonkajších odkazov kontinuity toho najlepšieho z moderny. Sebavedomá architektúra oboch domov nie je na prvý pohľad nositelkou silného vnútorného konceptu, ktorý by bolo možné schematicky interpretovať. Ich kvalita sa prejavuje v spojitosti s konkrétnym miestom – hľadaním parametrov lokality, vyskladaním konštelácie jednotlivých priestorov a ich vzájomných väzieb –, v redukcii materiálov. Mihotanie otvorených/uzavretých, transparentných/ polotransparetných priestorov a z nich cielené výhľady na koláže atraktívnych obrazov okolia sú zážitkom a potenciálom skutočného domova.

Autori dosiahli jemný, na prvý pohľad nepostrehnuteľný,  paradox, kontrast medzi tým, akými sa oba domy javia, a tým, akými v skutočnosti sú. Stali sa výňatkom, sondou okolitého vrstvenia údolia, ktoré neustále pokračuje. Autori sa u oboch domov zaoberajú súvislosťami vnútorných priestorov a vonkajších hraníc okolia – mihotaním priestoru. Viacúrovňovosť je zmesou inšpirácií, príčin, dôvodov, potreby pohybu a dychu, ...napokon ústiacou do realizácie. Ide o hľadanie, nachádzanie a vymedzenie osobného priestoru. Vnútorného. Domy držiace sa osobnej intímnej roviny. Úzkej, pretože je osobná. Širokej, pretože spoločnosť je len zmnožením osobného.

Viem, dalo by sa namietať, že mnohokrát je osobné všeobecným, a teda zamerané široko, s opatrným úsmevom zamýšľané pre „dobro spoločnosti“ a zároveň ostýchavo pragmaticky subjektívne.

Dnes, keď prostredie vedome nabaľuje symptómy straty miesta (čo je možné vidieť aj u rozostavaných stavieb v tesnom okolí oboch domov) a monotómia globálnych významov, abstrahovanie jedinečnosti, produkty chudobných podnetov sú prevládajúcim príspevkom prítomnosti do celkového obrazu, sú tiché koncepty typu VSA/Korabinského slušným príspevkom v snahe plávať proti prúdu v medziach vlastných síl.