Rímskokatolický kostol Milosrdenstva Pána

Ich riešenie, odlišné od zažitých maďarských stavebných tradícií, vzbudzovalo obavy – hlavne kvôli stenám z hlinobetónu navrhnutých ako konštrukčné prvky, v duchu súčasnej západoeurópskej (rakúskej a nemeckej) architektúry. Zadávatelia sa preto napokon rozhodli pre realizáciu projektu, ktorý získal druhú cenu. Kostol a urnové pohrebisko dokončili v roku 2012, časť zborového domu a kláštora zatiaľ nepostavili. Ešte aj takto v podobe torza vzniklo architektonické dielo, ktoré nielen sumarizuje, ale aj uzatvára obdobie architektúry, ktoré sa v Maďarsku začalo začiatkom osemdesiatych rokov.

Doba kostolov V ostatných tridsiatich rokoch bola maďarská sakrálna architektúra nielen indikátorom, ale aj hlavným rámcom rôznych experimentov s materiálom a formami. Znovuorganizovanie historických cirkví a obnova ich náboženského života v Maďarsku predbehli politické a spoločenské zmeny takmer o desať rokov, čo prinieslo so sebou výstavbu viac ako 400 nových kostolov. Tieto „objekty” sú, samozrejme, značne heterogénne a väčšina z nich nedosiahla prah citlivosti médií a nedorástla ani na úroveň záujmu architektonickej kritiky.

Pri takomto množstve predsa len vzniklo niekoľko desiatok takých diel, ktoré veľmi presne a prekvapivo jednotne ilustrujú snahy vtedajšej maďarskej architektúry. Popri pôsobení Imre Makovcza a organickej architektúry bol rovnako relevantný aj neskoro postmoderný regionalizmus, ktorý pokladal za jadro architektonickej kompozície tehlové obklady a pohľadové murivá. Je dôležité pripomenúť, že v Maďarsku bola v tomto čase tehla nielen púhym stavebným materiálom, ale aj symbolom. Súčasne predstavovala odpor voči hromadnej výstavbe a chválu remeselnej kultúry, ale zdôrazňovala aj spätosť domu so zemou. V takomto zmysle je dielo Mihálya Balázsa a Katalin Somogyi-Soma zavŕšením, rozchodom s „kostolnou”, formálnou symbolikou, sakrálnosť architektúry vytvára priestorom, svetlom a proporciami. Aby sa to podarilo zrealizovať, k tomu potrebovali investora – benediktínskych mníchov z Pannonhalmy.

Investori Benediktínske opátstvo v Pannonhalme je jedným z najdôležitejších osvetových a duchovných centier Maďarska a dnes aj jedným z hlavných zástancov súčasnej architektúry. V západnej časti krajiny je komplex opátstva monumentálnou korunou krajiny, v ostatných dvadsiatich rokoch sa mnísi venujú aj rozvoju statkov, ktoré získali pri čiastočnom odškodnení za zhabané majetky. Architekti vinárstva, vstupnej budovy, jedálne a strediska pre návštevníkov boli vybraní na základe architektonickej súťaže, celkom odlišne od zažitej maďarskej praxe. Vrcholom rozvojovej činnosti bolo, keď požiadali Johna Pawsona o návrh obnovy a úpravy opátskeho kostola. Vedomá architektonická mecenatúra vytvorila svojský, dobre identifikovateľný, charakter okolia Pannonhalmy. Kostol v Györ-Kismegyeri približne 20 kilometrov od opátstva, niekde na polceste medzi Budapešťou a Viedňou, sa stal organickou súčasťou takto architektonizovanej krajiny.

Miesto Kismegyer leží v tieni západomaďarského hospodárskeho centra a z pohľadu architektúry je to úplne bezvýrazné, záhradné mesto. Rytmus prízemných budov narušuje prastarý umelý kopec s kaplnkou z roku 1780, ktorej miesto bolo výzvou aj pre umiestnenie nového kostola. Sakrálne významné miesto je vlastne dvojnásobne obsadené. Kaplnka a cintorín tak vytvorili na zvažujúcom sa teréne také priestorové väzby, ktoré vyžadujú zdržanlivosť aj rovnováhu. Zdržanlivosť v používaní sakrálnej symboliky v záujme toho, aby „nové” nekonkurovalo „starému”, a rovnováhu v záujme toho, aby bolo „nové” vo svojich proporciách aj vyvážením na kopci dominujúceho „malého.” Táto dvojitá súvislosť viedla k navrhnutiu objektu posunutého od uličnej čiary a monumentálneho vo svojom prostredí, ktorý sa ale zrieka veže, aby sa zachovala integrita a identita pozadia s kaplnkou. Vzťah dvoch domov posilňuje aj podobné riešenie otvorov v priečelí a usporiadanie priestorov.

Po vstupe do kostola sa pred nami otvára veľká nečlenená hala, ale umiestnenie oltára a rímsy interiéru prezrádzajú jemné posunutie centrálnej osi. V medziach tehlového plášťa sa nezávislé teleso interiéru presúva o niekoľko stupňov v smere kaplnky, ale ten istý vzťah zdôrazňuje aj okno so skoseným ostením na juhovýchodnej stene. Tento jemný, na mieste takmer neinterpretovateľný, posun, ktorý na fotografiách ani nie je viditeľný, podporuje aj schodisko vedúce na emporu, ktorého stena sa takisto prispôsobuje tejto „chybe”, tomuto umelému zošikmeniu priestoru.

Moja interpretácia sa môže zdať prehnaná, ale som presvedčený, že skutočná hranica interiéru nie je 64-centimetrová tehlová stena z neomietaných tehál. To je iba plášť, hmotný plášť bohatý na detaily, pred ktorým je takmer nepredstaviteľná, zo vzduchu utkaná prázdnota, ktorá otáča vnútro kostola smerom ku kopcu. Musím poznamenať, že v domoch Mihálya Balázsa sa opakovane objavuje podobné, na fotografiách spravidla nepostrehnuteľné, pôsobenie: ako by formálne bohatstvo, množstvo detailov domov chcel vyvážiť niekoľkými, iba na psyché pôsobiacimi, gestami. Tradičné prvky chrámovej architektúry – veža alebo vstupná stĺpová sála odkazujúca na ranokresťanské baziliky – sa tu v interiéri objavujú len vo forme odkazu na známe riešenia, v podobne prekvapivej metafore, zvlášť, keď skúmame prítomnosť neomietaných tehlových stien. Podľa Mihálya Balázsa, v zdržanlivej regule benediktínskych mníchov modlitbe patrí iba prázdny priestor. Interiér sa snaží o dosiahnutie konečnej jednoduchosti odkazujúcej na betlehemskú jaskyňu, „s opustením mnohotvárnosti a zložitosti zemského sveta“, ktorý nazýva profánnym. /2/ V predstave jaskyne sú zbytočné omietky, steny ostanú neupravené a v celom priereze sa otvorí vchod – juhovýchodné priečelie. Logický myšlienkový sled tak vedie k neomietnutým tehlovým stenám, ale – ak sa vrátime k začiatku tohto textu – takéto riešenie je aj pokračovaním donedávna ešte určujúcej tradície súčasnej maďarskej architektúry kostolov. Rozdiel alebo posun je čitateľný v tom, že v Györ-Kismegyeri tehla zdôrazňuje menej etické odkazy, je skôr architektonickým ilustrovaním reguly mníchov zakladajúcich kostol.

Na záver ešte jedno prekvapivé zistenie. V tomto otvorenom kostole, v benediktínskej „jaskyni” Mihálya Balázsa a Katalin Somogyi-Soma sa pohľady prítomných orientujú v dvoch smeroch. Okoloidúci vidia omšu a bohoslužbu konajúci kňaz vníma, čo sa deje vonku. Otec Ferenc, ktorý bol patrónom zrodu kostola, od chvíle, keď si to uvedomil, hovorí vo svojich kázňach vždy aj o svete ulice, ktorý sa pred ním roztvára.

Poznámky: 1 O výstavbe kostola a projektovej dokumentácii pozri rozsiahlu dokumentáciu: http://szakralis.wordpress.com/2009/12/22/gyorkismegyer- isten-irgalmassaga-templom-2008/ 2 Citácia z technickej správy súťažného projektu: Balázs Mihály, Somogyi-Soma Katalin: Györ-Kismegyer, rk. templom pályázati terve (rukopis).