Plusminus vlastní ateliér

Jednou z dôležitých osôb tohto projektu je rozhodne „staviteľ“ Otakar Nekvasil, syn známeho pražského stavebníka Václava Nekvasila. Nekvasil neváhal a v Bratislave postavil viacero budov. Jednou z nich je bytový dom na rohu Grösslingovej a Klemensovej ulice z dvadsiatych rokov minulého storočia, v ktorom nájdeme náš šarmantný a prívetivý ateliér. Za deväť dekád užívania (pôvodne bankovými úradníkmi, pre ktorých Nekvasil dom staval) sa ale v byte na štvrtom nadzemnom podlaží navrstvili centimetre omietok a jazierka laku. A tak ani architekt Maroš Fečík neváhal, zahnal sa ostrým predmetom a poď ho pozrieť sa priestoru na zúbok. Typický nosný stenový systém, drevený trámový strop a dvojité drevené okná sa postupne vynorili spod nánosov generácií. Očistené konštrukčné prvky už len stačilo natrieť na uniformnú bielu a atmosféra loftu bola na svete. Tento interiér ozaj pôsobí trochu priemyselne. Celkom mu chýbajú radiátory. Stavali ho v dobách, keď sa kúrilo plynovými gamatkami, a tie dnes nahradili prenosné elektrické ohrievače. Podhľady a priečky sú minulosťou a zo štvorizbového bytu je dnes priestor rozdelený iba nutnou nosnou stenou.

A keď sme priečky prácne odstránili, treba ich vracať späť? Túto otázku si plusminusáci zodpovedali dvoma jednoduchými drevoštiepkovými bunkami. Nesiahajú až po strop a svetlo si tak bez brzdy prúdi celým ateliérom. V jednej bunke je schovaná toaleta a sprcha a v druhej všetok bežný ateliérový neporiadok – skener, papier, ploter, káble, káble a káble... Drevoštiepková téma pokračuje aj v malej kuchynke, ktorá je z nej celá vyskladaná. Menej je viac, hovorí nám Mies, a menej stojí menej, dodáva Fečík – vďaka drevoštiepke všetky úložné, hygienické priestory aj kuchyňu zvládol vytvoriť jeden stolár. Za jednu maržu. Do čoho architekti radšej investovali, je nová podlaha z dubových parkiet, podložená dvoma vrstvami OSB dosiek. Vedú v nej elektrické rozvody, ktoré by inak dráždili oko na obvodových stenách, a nikomu ani trochu neprekáža, že sa oblé objekty po páde na zem už nekotúľajú do stredu miestnosti ako kedysi. Jediná priečka, ktorá v tomto vyčistenom interiéri ostala, je medzi ateliérom a susedným bytom.

Kvôli akustike ju pokryla hobra a hobru kvôli vizuálnemu efektu pokryla klasická tabuľová farba. A spomínaný štvornohý elegán (made by Pavol Bartoš). Prečo? Pretože, ako som sa dozvedela, v ateliéri chýbal pes, a tak si jedného nakreslili. Napokon, každá idea je najprv na papieri (či hobre). Plusminusácka nenútená šetrnosť obohatila strohý priestor o diván a kreslá od starých mám. Až sa mi žiadalo chváliť za ekologickosť. Pokým som neuvidela parožie od Fečíkovho dedka v kuchynke nad stolom a starý šijací stroj Singer. Ekologickosť – áno, vieme z nej plusminus usvedčiť, no toto je hlavne radosť z tvorenia priestoru. Stačilo mi prizrieť sa bližšie svietidlám – tu má lampa od Foscarini náhradné tienidlo zo švédskeho nábytkového domu, tam svietidlá nad pracovnými stolmi držia v starých CD profiloch, ktoré ostali po zlikvidovaní sadrokartónových priečok, a nad konferenčným stolíkom sa obyčajné stavebné lampy vydávajú za „štýlové“ svietidlá. Šmrnc im dodávajú ružové a tyrkysové káble. Roztrúsené po pracovnom priestore, zasadačke aj kuchynke sú veselo farebné dizajnové stoličky od Vitry – TipTon, Panton, Tom Vac. Stropné trámy sú podsvietené reflektormi, aby vynikla ich jednoduchá pravidelnosť, aj keď už nemusia niesť váhu podlažia nad nimi – horní susedia majú podlahy položené na samostatných I profiloch. Zo steny hľadí zamyslený Niemeyer, buď mu Brasilia ľahká, visí tu aj terč na šípky a pôvodné kuchynské hodiny, ktoré by dnes kdekto označil za „retro“. Tento priestor nemá ľahko špecifikovateľný štýl. Skôr... špecifický. „Máme prehľad vo všetkom,“ srší z týchto pár metrov štvorcových. Nie je nám cudzí nekomplikovaný, čistý priestor, funkčnosť, šetrenie, zábava, velikáni architektúry, ani populárny „Ikea hack“. Môj záver návštevy ateliéru plusminusarchitects: Perfektné pracovné prostredie a zároveň manifest? Čo môže byť lepšie?