Oživená pradiareň v Lipsku
Leipziger Spinnerei, založená v roku 1884, bola svojho času najväčšou pradiarňou bavlny v Európe. Na ploche 10 hektárov tu pracovalo a žilo okolo 2 000 ľudí, k dispozícii mali priamo v areáli na svoju dobu nadštandardnú vybavenosť a z továrne sa postupne vyvinulo akési svojbytné „mesto v meste“. Dnes sa produkcia bavlny zmenila na produkciu umenia. Umelci tu môžu pracovať aj bývať a projekt revitalizácie bývalej pradiarne sa dostal na mapu najdôležitejších galérií sveta.
Adéla Klčová , 25. 6. 2013
Areál sa nachádza v bývalej priemyselnej štvrti na okraji východonemeckého Lipska, ktoré malo v roku 2005 19-percentnú nezamestnanosť, 60 tisíc voľných bytov a pomaly sa vyľudňovalo. Mestská časť Leipzig-Plagwitz bola s asi 40 továrňami industriálnym centrom mesta a väčšina obyvateľov pracovala v priemysle. Priemyselné budovy tu dnes stoja prázdne a čakajú na nový impulz – alebo búracie práce.
Pri prvom pohľade sa môže zdať komplex pradiarne opustený rovnako ako okolité objekty. Štvorpodlažné tehlové haly vyzerajú ako na začiatku 20. storočia a nenájdete tu jedinú modernú prístavbu. V areáli však sídli 11 galérií, 100 výtvarníkov má vo vysokých svetlých halách svoje ateliéry a remeselné dielne, spektrum rôznych umení dopĺňa tanečné a divadelné štúdio a predajňa klavírov. K tomu všetkému patria samozrejme rôzne služby ako: tlač, kníhviazačstvo, umelecké potreby, reštaurácia a útulná kaviareň hneď pri vstupe. Špecifická industriálna a kreatívna atmosféra sem láka umelcov z celého sveta, ďalších 50 až 70 záujemcov o prenájom ateliéru stále čaká v poradovníku. Spinnerei má čo ponúknuť – okrem jedinečných priestorov je to aj mimoriadne nízky nájom – 3,5 eura na m2 vrátane energií.
Multikultúrna história aj súčasnosť
Od vybudovania prvej haly, Spinnerei 1 v roku 1885 sa pradiareň rýchlo rozrastala. V priebehu 20 rokov pribudli ďalšie štyri výrobné haly a tiež nové bývanie a vybavenosť pre rastúci počet zamestnancov. Okrem iného im bola k dispozícii aj telocvičňa, park, škôlka a odborná škola. Keďže spracovanie bavlny si vyžadovalo množstvo kvalifikovaných pracovných síl, sťahovali sa sem robotníci z rôznych končín Európy. Vzniklo tu multikultúrne prostredie pre prácu aj život a práve tento odkaz sa dnes obnovuje.
Výroba nepretržite pokračovala vyše storočia, v roku 1989 továreň ešte stále zamestnávala 1 650 ľudí. K jej úplnému zániku došlo až v roku 1993 a areál prešiel do súkromného vlastníctva. Už počas tohto obdobia sa pod vedením vtedajšieho správcu začali ponúkať priestory na výhodný prenájom pre drobné dielne, umelecké a architektonické ateliéry. Postupne sa sem sťahovali architekti, umelci, tanečné štúdio a napríklad aj bicyklová dielňa, ktorá tu sídli dodnes. Sám riaditeľ spoločnosti a iniciátor projektu, Bertram Schultze tu mal ako mladý architekt v rokoch 1994 – 1997 svoj ateliér. Keď sa v roku 2001 rozhodol spolu s dvomi spoločníkmi areál kúpiť, z celkovej plochy asi 80 000 m2 bolo prenajatých len 5 000 m2.
Takáto kúpa vyzerala ako značné riziko, navyše sa ukázalo, že slovné spojenie „priemyselný areál – umelci – východné Nemecko“ zaručene zatvára dvere každej banky. Kúpu areálu nakoniec financovali z vlastných prostriedkov. „Rozhodnutie bolo založené do značnej miery na intuícii. Aj keď sme nemohli očakávať finančné zisky, cítili sme, že Spinnerei má obrovský potenciál.“[1]
Z postupného neorganizovaného osídľovania areálu umelcami sa stala mestotvorná vízia: pradiareň sa mala stať magnetom pre umenie a kultúru. Nemala však lákať nablýskanými priestormi a kompletne zrenovovanými loftami s predraženým nájmom. Noví majitelia sa rozhodli pokračovať v nastolenom smerovaní: ponúkať výnimočné priestory za cenovo dostupné nájmy predovšetkým pre začínajúcich umelcov.
Minimálne zásahy pri rekonštrukcii
Keďže rozpočet bol značne limitovaný, obnova napredovala v menších postupných krokoch. Prvým bolo búranie novších dostavieb z obdobia NDR, ktoré narúšali celistvý výraz areálu a uvoľnili priestor na parkovanie. Nasledovala renovácia infraštruktúry a rekonštrukcia prvých hál – pôvodná výstavba bola veľmi kvalitná, vďaka čomu náklady na rekonštrukciu predstavovali asi 400 eur na m2 [2]. Objekty boli navrhované s ohľadom na dlhú životnosť a udržanie optimálnych výrobných podmienok: spracovanie bavlny si vyžadovalo teplotu 23 °C v zime aj v lete a konštantnú vlhkosť. Múry sú vyše metra hrubé a je tu použitá korková izolácia. Priestory s výškou až 5,40 m sú presvetlené vysokými kastlovými oknami s liatinovým profilom. Dvojplášťové okná so vzduchovou medzerou 40 cm majú pomerne dobré tepelnoizolačné vlastnosti – náklady na vykurovanie sa vyrovnajú objektu po štandardnej rekonštrukcii. Vďaka nehrdzavejúcim liatinovým rámom ich bolo možné veľmi jednoducho rekonštruovať – postačil nový náter a zaskliť späť pôvodné tabule.
Príchod väčších nájomcov (obchod s výpočtovou technikou a call centrum), ktorí si prenajali celé haly s plochou po 3 000 m2, umožnil financovať ďalšiu fázu rekonštrukcie. Posledná stavba, Hala 7 z roku 1907, na svoju rekonštrukciu ešte len čaká. Investor má v pláne rekonštruovať aj pôvodné obytné bloky pre robotníkov, ktoré s areálom susedia. Tieto plány zatiaľ ale brzdí prebytok bytov na regionálnom trhu. Ekonomická rovnováha Zisky z nájmov predstavujú asi 1,5 milióna eur ročne. Takmer celá táto suma sa vracia do Spinnerei na prevádzkové náklady a ďalšie rekonštrukcie. Nejde tu primárne o zisk, skôr o podporu umenia a v konečnom dôsledku aj mesta, ktorému pomáha publicita a prílev návštevníkov. Ročne sem na rôzne podujatia, prehliadky a výstavy príde asi 100 tisíc ľudí. Investor v súčasnosti už rozbieha ďalšie podobné projekty, napr. obnova areálu AEG v Norimbergu.
Projekt Leipziger Spinnerei potvrdzuje, že je možné oživiť aj takýto obrovský industriálny areál citlivo a s ohľadom na priemyselné dedičstvo. Celý komplex sa zachoval v takmer pôvodnej podobe a čo je najcennejšie, atmosféra miesta sa nevytratila.
Zdroje: [1]www.spinnerei.de (online 5. 4. 2013) [2]SCHULTZE, Bertram: Baumwollspinnerei Leipzig. Kreativen Raumschaffen, Mníchov, 30. 7. 2011. (záznam z prednášky na konferencii)
