Následuj bílého králíka!

Nadstavbu nových podlaží modernistického bytového domu, zastrčeného v starej bratislavskej uličke, navrhoval architekt Dušan Ferianc. Jeden z bytov, štvorizbový mezonet, zostal ako výsledok živého (možno aj trocha živelného) členenia jej vnútorného objemu počas výstavby. Proces tvorby a realizácie bytového interiéru pod taktovkou ateliéru BEEF sa odohral v rozmedzí asi dvoch rokov. Pre mnohých investorov je to nepredstaviteľne dlhá doba na vytvorenie interiéru bytu, takýto dlhý časový úsek však prináša zadosťučinenie v podobe zrelého riešenia.

Neobvykle otvorený koncept spoločenskej časti bytu je veľkorysý, spája do jedného priestorového celku vstupnú halu so schodiskom, kuchyňu, obývačku, jedáleň a akýsi, celkom presne funkčne nevymedzený, „priestor na leňošenie“ na poschodí. Hneď oproti vstupným dverám bytu, ktorý nemá akýkoľvek náznak predsiene, stojí točité schodisko. Je dominantným bodom obytného priestoru, tvorené dvojicou skrutkovnicových schodníc a sklenených nástupníc, akási osobná dizajnová reminiscencia /1/. Predpokladám, že mu každý hosť venuje dlhší skúmavý pohľad – ako biele stuhy schodníc bravúrne kreslia expresívne krivky v priestore. Biele schodisko na bielom pozadí /2/. Spája pritom hlavný priestor len s jednou otvorenou miestnosťou, s výstupom na pobytovú terasu. Pokiaľ by táto terasa bola v byte jedinou, tak vzdušné schodisko by malo svoje väčšie opodstatnenie – ako zenová príprava na očakávaný zážitok z voľnosti nad strechami mesta. Tienistou stránkou technického riešenia schodiska je kotvenie madla zábradlia do bočných stien bez dostatočného odstupu. Zábradlie tak síce získalo na tuhosti, ale tým sa súčasne znefunkčňuje jeho pohodlné používanie. Jedálenskému stolu robí kulisu horizontálny raster knižnice. Jej riešenie úmyselne ignoruje základné pravidlo priamej úmery – čím máme viac políc, tým uložíme viac kníh. V tejto knižnici sa počtom políc množstvo kníh znižuje. Nezvyčajný dizajn však robí knižnicu od počiatku vizuálne plnou, knihy môžu pribúdať postupne, celkom nenápadne. Milým objektom, nad inak strohým minimalistickým stolovaním, je zavesený starožitný luster zdedený po babke. Takto k novým predmetom, ku ktorým si klient ešte len vytvára osobný vzťah, pribudol artefakt so silnou citovou väzbou. Napriek tomu, že luster tam architekti osadili tak trochu proti svojej vôli, materiálom prirodzene zapadá do čiernobieleho prostredia. Nadstavba domu umožnila zrealizovanie krbového telesa, osadeného na formálne čistom kamennom hranole, avšak bez pokusu o vytvorenie uzavretých úložných priestorov.

Naproti spoločenskej časti sa spálňová zóna javí ako poddimenzovanejšia. Očakával by som veľkorysejšie úložné priestory, no architekti rešpektovali už existujúce stavebné členenie. Kúpeľňa sa vymyká zaužívaným pravidlám. Sklotextilné tapety s farebným náterom dávajú stenám jasné hierarchické členenie na žlté, kubicky rezané hmoty – hrajúce hlavnú úlohu –, a čierne koncové steny, ktoré sú významovo potlačené. V tejto farebnej hre sú osadené biele kúpeľňové objekty, ktoré prichádzajú do kontaktu s obnaženým ľudským telom. Čas preverí všetky vodou exponované plochy, no hlavne tie, ktoré sú v dotyku s tapetou. Problematická údržba detailov si možno v budúcnosti vyžiada overenejšie riešenia.

Výnimočnosť (alebo inakosť) je skrytá aj v podlahe. V liatej epoxidovej bielej podlahe so zmatňujúcim polyuretánovým filmom. Niežeby som doteraz nevidel bielu podlahu, jej obľuba je neprehliadnuteľná v mnohých súčasných mienkotvorných publikáciách, ktoré mapujú aktuálne dizajnové trendy. Pozoruhodný je ale rozsah, akým bola uplatnená v celom riešení, bez akéhokoľvek ohľadu na funkciu a miestnu tradíciu. Navyše prostá akýchkoľvek škár či mriežky (podobne sú na tom aj povrchy v kúpeľni), ktorá by naznačovala jej skladobnosť a materialitu. Biela podlaha spolu s bielymi stenami potiera zažitú tektoniku, produkuje atmosféru ako z virtuálnej reality „tréningovej miestnosti“ z filmu Matrix. Povrchy a farebnosť vytvárajú práve tento pocit, že sa pohybujete vo virtuálnom modeli, kde ešte neboli zadefinované všetky textúry.

Hoci architekti začali interiér bytu riešiť s jedným majiteľom, časom k nemu pribudla partnerka a onedlho rodinu doplní dieťa. S narastajúcim počtom členov domácnosti prestáva byť všetko také jednoznačné, stráca sa názorová homogenita užívateľa a veci sa spravidla komplikujú. Ale na konečnom výsledku to, našťastie, zatiaľ nie je badať. Stálo by to za opätovnú návštevu po dlhšom čase, či investor zvládne tlak mainstreamu, alebo aj v budúcnosti udrží formálnu čistotu priestorov „z inej reality“.

Poznámky: 1 Vrytá spomienka zo študentských čias na jednu z prednášok architektky Evy Jiřičnej na Fakulte architektúry STU v Bratislave. 2 Aj komínové dvierka na stene pod schodiskom sú biele. Škodoradostne čakajú na prvé vymetanie.