Luxus skutečných hodnot

Villa ATRIO

Luxusných víl je v Bratislave a jej okolí priehrštie. Vo svojej relatívnosti pojem luxusné bývanie siaha v našich podmienkach od nevkusného baroka, cez do očí bijúcu opulentnosť, procesiu exotických materiálov a tvarov, až po štandardizovanú modernistickú kompozíciu bielych či betónových kvádrov. Mnohé domy majú nespochybniteľnú architektonickú kvalitu. Skutočných „zjavov“ už je však pomenej. Villa Atrio zjavom je. Vo svojom prejave pôsobí ako dielo cudzinca, ktorý vďaka svojmu pôvodu nie je viazaný zvyklosťami a tradíciami, no pozná ich, vyberá si z nich a tvorí v slobode a podľa vlastnej definície dôležitosti. A nečakaným výsledkom je dom predchnutý zemitou samozrejmosťou, pokojným sebavedomím, kde nič netreba dopovedať, domyslieť či dovysvetliť. Definuje luxus alternatívnym spôsobom, nadčasovo, je plnokrvný, osviežujúci, ale vo svojej podstate aj kontroverzný.

Dom je lokalizovaný na pozemku na juhozápadnom svahu nad Mlynskou dolinou, neďaleko VŠVU na Drotárskej. Výrazne svažitý pozemok poskytuje ničím nerušený výhľad do celej doliny a ponad Dunaj až do Rakúska. Pozemok je síce fyzicky ďaleko od rušnej dopravy, no vďaka morfológii terénu a prevažujúcemu západnému vetru je najmä v zime, keď bezlisté stromy stratia svoju filtračnú schopnosť, zaťaženie hlukom z Mlynskej doliny väčšie, než by sa dalo očakávať. V jeho susedstve, ako sa vzhľadom na charakter terénu dá očakávať, stoja poväčšine do svahu povtláčané poschodové hmoty rodinných víl. Namiesto prebratia súčasnej okolitej schémy sa architekt rozhodol pre iný prístup, voľne sa odvolávajúc na historický charakter lokality Palisády plnej oporných kamených murov vyrovnavajúcich svah. Pozemok vyrovnal, v spodnej časti zafixoval mohutným oporným múrom (a.k.a. palisádami) a na vzniknutú rovinu umiestnil jednoduchý prízemný hranol. Architektova voľba – vysporiadať sa s pozemkom a hmotou domu práve takto – vytvorila veľký a otvorený priestor ako v exteriéri, tak aj v interiéri. Vďaka triviálnemu tvaru a skalnatému podložiu bolo jednoduché aj zakladanie. Čistotu konceptu podporilo aj rozhodnutie nestavať garáž a ukrytie „pivnice“ do zazelenenej hmoty zadného oporného múru. Na pozemku tak stojí, či lepšie povedané levituje, len jeden kamenný hranol. Celkový dojem? Wau!

Hmota domu je zľahka vyvýšená oproti terénu, dnu sa vstupuje krátkou rampou. Z troch strán je dom introvert – len stena z lomového pieskovca a úzke vysoké okná –, štvrtá strana sa celoplošnými posuvnými oknami kompletne otvára na terasu, do záhrady a panoramatickému výhľadu. Dlhé strany domu sú 27 vtlačené dovnútra hmoty. Vytvárajú obiehajúci previs umne skosený do tenkej hrany. Zo severu previs chráni vstup a z juhozápadu zas poskytuje celopresklenej fasáde prirodzenú ochranu proti letnému slnku. Cédrový obklad vnútornej strany previsu vyvažuje chlad a tvrdosť kameňa a vytvára akúsi ochrannú náruč presklenej fasády. Kombinácia použitých materiálov, hmotového konceptu a vysadenej zelene (ihličnany) vytvára silné dovolenkové asociácie – nie rodinný dom, ale vysokohorská chata či usadlosť kdesi na talianskom vidieku. Celkový dojem? Wau!

Priestorový plán domu je jednoduchý. Päť polí, krajné polia na oboch stranách oddelené, ukrývajúce individuálne priestory, zvyšok spoločenský open space. Ťažiskom celej dispozície je malé zelené átrium. Z troch strán presklené, štvrtá – slnečná strana z kameňa. Inak len mach, kvety, pár stúpacích kameňov a malý listnatý strom. Obývací open space sa presklenou fasádou otvára na terasu – jednoduchú, bez zábradlia, s lipou, ktorá prerastá cez jej dosky a tvorí dodatočnú slnečnú clonu. Stojac v interiéri človek stráca jasnú predstavu, kde končí a kde začína exteriér, čo je ešte architektúra a čo už príroda, priestor plynie von a dnu prirodzene, bez rušivých hraníc a bariér. Celkový dojem? Wau!

Samotný interiér nie je „fancy“, nie je módny, je racionálny, útulný a v detailoch premyslený. Má všetko, čo je nevyhnutné a praktické na fungovanie štvorčlennej rodiny, je to luxus premyslených potrieb, nie okázalých zbytočností. Obývací open space je rozdelený na funkčné zóny logickým radením okolo vnútorného átria tak, aby bolo možné z kuchyne opticky obsiahnuť všetky dôležité zóny (obývacia, jedálenská, herňa pre deti a terasa). Hranice zón pomáhajú vymedziť voľne vložené bloky s dodatkovými funkciami (komora, pohotovostná kúpeľňa a pracovný kút). Individuálne priestory po stranách dispozície sú logicky, konštrukčne (nosnými stenami) i funkčne (obojstranným radom úložných priestorov) oddelené od zvyšku otvorenej dispozície. Z kuchynsko- jedálenskej časti je prístupný rodičovský trakt – priestorovo úsporná, no akurátna spálňa, z ktorej sa bosou nohou dá skočiť priamo na trávnik, doplnená šatníkom a veľkou travertínovou kúpeľňou a malou sauničkou. Vis-á-vis rodičovskej časti, cez detskú herňu, sa vstupuje do detského traktu – dve zámerne jednoduché izby (s cieľom nechať priestor dotvoriť podľa potrieb a preferencií samotných detí) s prechodnou kúpeľňou medzi nimi. Čistá a výborne fungujúca dispozícia má jediný malý nedostatok – nedemokratické umiestnenie detských izieb. Jedna izba má „veľa“: západné slnko, veľa svetla, výhľad i možnosť vybehnúť bosou nohou na trávu vďaka presklenej fasáde, druhá izba má zas málo: len tri úzke vysoké okná a sice južné, ale len ranné slnko.

Architekt operuje vo veľkej miere s bežnými materiálmi a štandardnými systémami, premyslenými a dotiahnutými detailmi však vytvára luxusné riešenia. Všetky presklené časti (predná fasáda, átrium i francúzske okná v kamenných múroch) majú skryté rámy a vytvárajú tak veľmi subtílne rámovanie výhľadu. Prevažujúcim materiálom v interiéri je drevo – tradičný pendant ku kamennému obkladu v exteriéri. Drevené je zariadenie, drevená je podlaha a drevený je i podhľad, tvorený úzkymi vysokými hranolmi, v ktorých je nenápadne vložený raster osvetlenia príjemne modulujúci stropnú krajinu najmä za tmy. Medzi tieto dve pocitovo mäkké a teplé roviny sú vložené kontrastné bloky chladnejších materiálov – biely corian a antikoro kuchyne, travertínový obklad pracovného kútu, sklo a kameň átria. Celkový dojem? Wau!

Posledné wau skrýva záhrada. A nie, nie je to vďaka zložitej a dokonalej záhradnej architektúre či delikátnemu súboru exotických drevín. V záhrade je len tráva – od vidíš do nevidíš. K tomu už len pár ihličnanov (borovice a sadeničky kosodreviny z Tatier), jednoduchý obdĺžnik bazénu a kúzelne insitné okrúhle táborové ohnisko. Prozaickosť, jednoduchosť a funkčnosť takéhoto riešenia dopovedá dom lepšie ako čokoľvek iné. A drobný nedostatok, že v záhrade nie je miesta, kde by sa dalo skryť pred (i keď vzdialeným) hlukom dopravy, na tom nič nezmení.

V závere mi nedá nevrátiť sa k téme luxusu. Architekt pri vyvíjaní konceptu pracoval s tradičnými archetypmi a materiálmi voľnomyšlienkársky, ba až rebelsky. Zvolil jednoduchý bungalov na výrazne svahovitom pozemku, átriový dom na mieste, kde nie je problém dom presvetliť z akejkoľvek strany, kameň a drevo ako exteriérový materiál v nenáročnom klimatickom regióne Podunajskej nížiny, ihličnany ako prevažnú drevinu do záhrady v pásme listnatých lesov. Princíp, ktorý môže byť vnímaný kriticky či nebodaj nemiestne. Ale úprimne, nie je práve toto správne chápanie luxusu? Môcť si vybrať z akejkoľvek alternatívy slobodne podľa vlastnej preferencie? Mať aj na zložitom pozemku jednoduchý dokonale fungujúci dom, ktorý so mnou dokáže prežiť akúkoľvek (ne)čakanú životnú etapu? Urobiť si z domu miesto, kde má človek neustály pocit dovolenky? Ľahnúť si na vlhký mach uprostred obývačky? Môcť bosou nohou vyjsť každé ráno z postele priamo na chladivý trávnik? Môcť sa oprieť v letnej horúčave o príjemný chlad kamennej steny? Opekať špekáčiky na vatre pod borovicou, mať nádherný výhľad a celé pohodlie vlastného domu v dosahu? To je, podľa mňa, luxus vo svojej esenciálnej podobe.