Kostel Martina Luthera od Coop Himmelb(l)au

Kontext v čase a priestore

Aj keď úlohu v úvode začal pripravovať iný architekt, zveriť návrh kostola rodákovi, významnému architektovi Wolfovi D. Prixovi (COOP HIMMELB(L)AU) bola dobrá voľba. Výsledkom je originálny a predsa skromný objekt, s autorským prístupom k otvorenosti v ideovej aj formálnej rovine.

Kostol leží v historickom centre Hainburgu, na mierne svahovitom pozemku nárožnej parcely v tradičnej blokovej urbanistickej zástavbe. Vstup sa nachádza v dolnej časti, kde autor vytvoril príjemné mikronámestie bez toho, aby vizuálne narušil historicky dané stavebné čiary. V tejto lokalite, ktorú pre stavbu odkúpil cirkevný zbor od mesta, sa pôvodne, do 17. storočia, nachádzal kostol sv. Martina a cintorín. Kostol počas tureckých vojen vyhorel, cintorín bol zrušený, ale v hornej časti bloku dodnes existuje dobre zachovaný stredoveký karner, inšpirujúci svojou dynamickou krivkovou strechou. Kontext sakrálnych funkcií na tomto mieste je teda prirodzený. Je potvrdený aj požiadavkou pamiatkového úradu, aby na obvodovej parcelnej čiare zo strany bočnej ulice bola zachovaná časť cintorínskeho oplotenia. V návrhu je to jednoducho prezentovaný rekonštruovaný fragment neomietaného kamenného múru, ktorý si nemožno nevšimnúť v bielej omietanej jednopodlažnej stene dnešného objektu.

Najbližšie okolie tvorí tradičná malomestská dvojpodlažná zástavba s úzkymi uličkami a zrejme nebolo ľahké zachovať objemový kontext a zároveň vniesť sakrálnemu objektu dimenzie duchovného posolstva. Ale ako sme videli u COOP HIMMELB(L)AU už pred desaťročiami narábať so strešnou krajinou, tento prístup sa osvedčil i tu. Jednopodlažná stavba, v čelnej fasáde výrazovo členitá, má zámerne dynamickú amorfnú strechu, modelovanú pre príjem svetla zhora vo všetkých priestoroch. Vertikálnu dimenziu konceptu potom nenásilne a mäkko potvrdzuje skulpturálna zvonica umiestnená v predpolí vstupu. Stojaca v nároží, na spojnici línií, je vertikálnym symbolom transcendentného vzťahu človeka ku svojmu Stvoriteľovi. Stojac pri nej… či pod ňou, človek už nie je v bežnom verejnom priestore. Autor šikovne na malej ploche križovania ulíc vydelil priestor prináležiaci chrámu.

Pri vstupe do objektu nás ľahko zorientuje pozdĺžna, zhora osvetlená chodba, na ktorú sú napojené z jednej strany priestory miestneho pastoračného centra: liturgický priestor, spoločenský priestor (komunitná sála), a z druhej strany kancelária (mimochodom s desiatimi originálnymi takmer 100-ročnými stoličkami z bývalého sakrálneho priestoru vo vile), kuchyňa, technické a sociálne zázemie. Kompozičná os vedená svetlom, predstavujúca cestu človeka životom, vyúsťuje priehľadom do záhrady, kde veriaci zasadili jabloň. Je spomienkou na iniciátora stavby, už zosnulého farára Hielschera. Strom v záhrade, ktorý je aj symbolom rajského stromu, rovnako tak odkazuje na Lutherove slová: „Ak by som vedel, že zajtra umriem, dnes by som zasadil jabloň.“

Vlastný priestor pre bohoslužby je zo strany chodby vydelený svojím architektonickým riešením – špeciálne upravené sivé povrchy stien a mierne pootočenie v pôdoryse. V princípe je to priestor koncepčne otvorený: priestorovo sa dá rozšíriť posuvnými stenami, a ideovo sa otvára vertikálne dohora – k nebu, ako aj horizontálne do ulice – k ľuďom. Svetlo je fenomén, ktorý je pre túto stavbu podstatným prvkom. Samotné presvetlenie liturgického priestoru pomocou troch veľkých svetlíkov nie je jediné, nájdeme ho i v presvetlení komunitnej sály, ale aj vedľajších priestorov. Použitie je významovo odstupňované. Pri liturgickej sále je formovanie svetlíkov najdynamickejšie – akoby zbortené plochy poukazovali na dynamiku Božieho slova, na formovanie hmoty duchom, pripomínajúc stvoriteľský akt – formovanie stvorenia. Súčasne je tu prítomná zrozumiteľná trojičná symbolika, odkazujúca na počet Božských osôb. Moderný oltár je na prvý pohľad akoby formovaný futuristickým sochárom, jeho dynamické tvary sú však odvodené od typu „kazateľnicového“ oltára, ako ho pozná evanjelická tradícia. Spája obetný stôl (oltár) s pultom, pričom vytvára v spodnej časti priestor pre Boží hrob. Neďaleko stojaca krstiteľnica je jednoduchý, rudimentálny valcový útvar. Akoby vyjadroval trvácnosť.

Pripomína románske prvky a tým je aj pripomienkou tradície miesta. Čelná stena, otočená do sály ako aj do ulice, je vytvorená v podobe dreveného panelu perforovaného kruhmi a centrálnou cezúrou v tvare kríža, ktorá upevňuje kresťanskú symboliku. Kríž sa stáva svetelným krížom a symbolizuje vykupiteľské pôsobenie Krista. Interiér bohoslužobného priestoru svojou podobou plôch v ich materiálovom riešení a farebnosti predstavuje koncentrované, striedme pôsobenie. Biele plochy, drevená stena záveru, tmavosivé, dizajnované plochy obkladu a presklené plochy pôsobia vo vyrovnanou súzvuku. Symbolický kontext dopĺňa farebná Lutherova ruža na sklenej tabuli. Slávenie bohoslužieb a vytváranie spoločenstva je dnešná úloha kresťanského kostola. V Hainburgu možno charakterizovať výsledok nového diela pre veriacich ako radosť a život spoločenstva. A ešte niečo. Stavba evanjelického kostola v Hainburgu nie je len dôkazom architektonického umenia a skúsenosti. Je dokladom ekumenickej spolupráce s miestnym katolíckym spoločenstvom. Obe kresťanské komunity pri vzniku diela spolupracovali. Počas výstavby používali na bohoslužby katolícky chrám, strecha bola zložená a kompletizovaná na pozemku katolíckej fary a podobne. Obe spoločenstvá tak preukázali čosi viac – spriaznenosť v kresťanskom duchu.