Konverzia dynamitky v Paulilles

Predstava prekrásnej krajinnej scenérie Východných Pyrenejí na pobreží Stredozemného mora, pôsobí v kombinácii s výrobou nebezpečných výbušných látok absurdne, čo sa napokon odrazilo aj v prístupe v rehabilitácii územia a konverzii kedysi významného priemyselného areálu na múzeum.

Továreň v Paulilles bola jednou z desiatok tovární, ktoré založil Alfred Nobel po celom svete, podobne ako o 3 roky neskôr továreň v Bratislave. Prevádzka v dynamitke – prvej na území Francúzska – prebiehala nepretržite vyše 100 rokov a za ten čas poznamenala vo významnej miere osudy miestnych obyvateľov. Napriek tomu, že išlo o nebezpečnú výrobu sprevádzanú výbuchmi, toxickú pre prírodu i zdravie robotníkov, sú to práve bývalí pracovníci továrne, ktorí bojovali o zachovanie tejto priemyselnej pamiatky. Dynamitku vnímali ako niečo, čo symbolizuje identitu tejto lokality – nie v negatívnom zmysle – ale v celej komplexnosti, ktorú industriálny podnik priniesol do predtým pokojného kraja, obývaného len malou hŕstkou rybárov.

Továrenské areály, v ktorých prebiehal chemický priemysel, sú z hľadiska nového využitia po ukončení pôvodnej prevádzky problematické dôsledkom kontaminácie územia. Dynamitky, alebo aj iné továrne na výbušniny, sú navyše i urbanisticky ťažko uchopiteľné. Z hľadiska bezpečnosti sa výroba odohrávala v dostatočnej vzdialenosti od sídiel, nie v jednej alebo niekoľkých väčších halách, ale v množstve menších objektov rozprestierajúcich sa na rozsiahlej pôdorysnej ploche. Typickým znakom dynamitiek sú drobné drevené či murované stavby chránené zemným valom, prípadne čiastočne zapustené do terénu, čo v prípade explózie nasmeruje tlakovú vlnu nahor, čím sa riziko zničenia susedných objektov zníži.

Architektúra väčšiny objektov bola veľmi jednoduchá, išlo zväčša o jedno- poschodové stavby zastrešené sedlo- vou strechou s minimálnym využitím dekoratívnych prvkov. Objekty neboli navrhované s ohľadom na dlhú životnosť, pretože výroba sa neustále zdokonaľovala a rozširovala. Dočasnosť stavieb umožňovala flexibilné využitie územia. To je dôvodom, prečo mnohé z dynamitiek nie sú zachované v pôvodnom rozsahu ani architektonickom výraze – privádza nás k otázke, či je možné stavať sa k podobnému areálu z hľadiska záujmu uchovania priemyselného dedičstva, s tak pietnym prístupom, aký presadzuje charta TICCIH (r. 2003, Nižný Tagil).

Regenerácia územia

Ukončenie prevádzky, ktoré nastalo v roku 1984 z ekonomických dôvodov, spôsobilo vyše 20 rokov tápania ohľadom ďalšieho využitia, kedy mimo iného hrozilo, že ďalšou záťažou pre túto chránenú krajinnú oblasť bude výstavba veľkého rekreačného rezortu. Po 10 rokoch sa územie stalo majetkom štátnej organizácie na záchranu pobrežia – Conservatoire du Litoral. Tá sa orientuje na prírodné územia a v dynamitke, ako v priemyselnom areáli nevidela veľké kultúrno-historické hodnoty, čo sa podstatne podpísalo na miere, v akej bola továreň zachovaná. Miestna samospráva, ktorá sa na projekte spolupodieľala, však presadila potrebu zachovať pamiatku na továreň.

Projekt regenerácie územia a obnovy areálu s poetickým názvom L’avenir d’une Mémoire (Budúcnosť spomienky) trval ďalších 10 rokov. Išlo o rozsiahlu akciu, kde sa problematika riešila z viacerých uhlov pohľadu. Riadiaci výbor pozostával nielen z úradníkov ale aj z historikov, geografov, sociológov a iných odborníkov, ktorí vyhlásili architektonickú súťaž, z ktorej vyšli víťazní autori – krajinní architekti ALEP a francúzsko-kanadský architektonický ateliér INCA, spolupodieľajúci sa na výslednom návrhu realizácie. Bohužiaľ, len 9 z pôvodných objektov ostalo zachovaných. Celá robotnícka osada bola zničená a na jej mieste je parkovisko pre návštevníkov. Objekty bez titulu pamiatky nedokázali konkurovať nielen významu chránenej krajinnej oblasti, ale ani predstave kompetentných o zatraktívnení miesta pre turizmus.

Udržateľnosť kontra priemyselné dedičstvo?

Konečný výsledok je skutočne pôsobivý, vďaka kvalitnej architektúre aj citlivému krajinárskemu vkladu s množstvom nových precízne výtvarne stvárnených detailov, ale industriálny charakter sa celkom vytratil. Zachované stavby pripomínajú idylickú prímorskú usadlosť, až na jediný komín, ktorý bol pri hromadnom búraní v roku 1987 uchránený. Grafiky reprodukujúce fotografie bývalých robotníkov, na podklade čistej dokonale vyhladenej omietke, už nedokážu sprostredkovať niekdajšiu priemyselnú atmosféru. Historici pracujúci na projekte podporovali konzervačnejšie projekty, ale bez úspechu. Artefakty reprodukujúce funkciu dynamitky sú roztrúsené ako open air exponáty: niekoľko fragmentov strojného zariadenia, kolesá vlečiek, váha na dusičnan a uhlie, alebo sokle denitrifikačných nádrží. Niekoľko predmetov dostalo, pre vysvetlenie návštevníkom, popisnú tabuľku s popisom niekdajšej funkcie, zvyšok je nahromadený vedľa budovy bývalej teplárne, kým v hlavnej budove múzea rozprávajú o histórii, namiesto originálov, len reprodukcie fotografií. V časti areálu, kde sa zachovala najstaršia časť bývalej továrne, v podobe obvodových múrov niekdajších objektov a koľají, je nainštalovaná expozícia pozostávajúca z hlineného modelu, znázorňujúceho revitalizovaný areál, a máp pôvodnej situácie a trás transportu dynamitu. Hoci sa múzeum teší veľkej návštevnosti a konverzia znovu oživila areál, autenticita sa stratila a s ňou i hmatateľnejšia spomienka.

Ing. arch. Nina Bartošová,Fakulta architektúry STU v Bratislave

Literatúra:

[1] DELIAU, Philippe: Restoration of "l’anse des Paulilles". Vals-Le-Chastel: WB récup, 2008. 48 s.[2] L’AMIC : Paulilles. La mémoire ouvrie`re. St Este`ve: Les Presses littéraires, 2005. 352 s.[3] PRACA, Edwige: L’enfer au paradis. Histoire et patrimoine de l’usine de dynamite de[4] Paulilles 1870-1984, In: L’histoire et le patrimoine de la société industrielle en Languedoc-Roussillon-Catalogne, Perpignan: Presses Universitaires de Perpignan, 2007, 272 s.

Obsah časopisu Eurostav 05/2012 zde