Kongresové centrum Zlín

Fakty

Objekt Kongresového a univerzitného centra (KUC) v Zlíne stojí na mieste bývalej Masarykovej meštianskej školy, ktorá mala reflektovať snahu Tomáša Baťu zreformovať zlínske školstvo. Dvojkrídlová budova s pôdorysným tvarom otvorenej knihy sa stala vstupným objektom do areálu novej školskej štvrte, postupne dobudovanej podľa regulačného plánu mesta Zlín z roku 1927 od architekta Františka Lydie Gahuru. Budova školy slúžila svojmu účelu až do roku 1988, kedy ju zbúrali /1/.

Komplex Univerzity Tomáša Baťu s Kongresovým centrom Zlín de facto kopíruje pôvodný tvar a situovanie objektu Masarykovej meštianskej školy, čím objekty v zmysle Gahurovho regulačného plánu reagujú na usporiadanie budov obchodného domu a tržnice, ktoré ležia symetricky cez Námestie T. G. Masaryka. Kvôli tvarovej konfigurácii oboch budov však tento vzťah nie je na prvý pohľad čitateľný. Urbanisticky súbor UTB – Kongresové centrum reaguje na pôvodnú situáciu optimálne, aj keď ide o zlatnícky prístup osadenia ojedinelého drahokamu – každý takú možnosť nemá.

Kontexty v pozadí

Alfou a omegou kritiky je kategorizácia a porovnávanie; zaradenie recenzovaného diela do štruktúry architektonickej tvorby v rámci vymedzeného, resp. globálneho celku. V prípade Evy Jiřičnej sa (možno?) vygenerovala samostatná kategória architektúry, ktorá už nepotrebuje zaraďovanie do iných etablovaných systémov. Hľadajme teda miesto Kongresového centra v Jiřičnej tvorbe. Architektka pracovala prvých 10 rokov po príchode do Londýna prevažne na technologických stavbách. Dôležitejšie však boli jej neskoršie práce v oblasti interiérovej tvorby, ktoré stáli na začiatku formovania jej architektonického rukopisu. Jiřičná si postupne získala reputáciu vynikajúcej interiérovej dizajnérky, preslávili sa najmä jej filigránske konštrukcie schodísk zo skla a ocele. Detail v prácach Evy Jiřičnej prestáva byť iba fungujúcim napojením dvoch konštrukcií v duchu strohosti a redukcie; je povýšený na výtvarný princíp, ktorý architektonické dielo charakterizuje. Jiřičná sa neskôr dostáva aj k realizáciám kompletných stavieb, na ktorých stále viac aplikuje svoj koncept funkčné jadro – dizajnérsky detail.

Architektúra

„Jiřičná nikdy nezačínala výtvarnou vizí, okamžitým nápadem, který by pak byl jen rozpracován a korigován. Východiskem musí být jasně definovaný problém skládající se z mnoha dílčích otázek.” /2/ Architektonická štúdia KUC publikovaná v časopise Architekt /3/ zobrazuje Kongresové centrum s jednoduchšou formou zastrešenia. Zdá sa, že „korunku“ dostalo pôvodne funkčne fixované jadro dodatočne. Publikácia Kongresové centrum Zlín /1/ uvádza zdroje architektkinej inšpirácie, ktoré zo vzťahu funkcie a formy rozhodne nepochádzajú. Kremíková schránka eukaryotickej riasy diatomu mala byť inšpiráciou pri návrhu strechy kongresového centra a röntgen schránky mušle zasa pri návrhu predsunutej fasády, ktorá objekt chráni a zároveň reprezentuje. Nedochádza tu k miernemu rozporu s citátom autorky, že “Ke Zlínu patří něco základního, obyčejného, co dobře funguje a slouží všem pokorně a dobře.”?

Suverenita a neistota

Ponúka sa nám aj ostrejší pohľad: je výsledný koncept prejavom autorskej suverenity, alebo je architektonická neistota prekrytá dizajnérskou bravúrou? Nedostatočne pekná „stavba“ odetá do dizajnu? “Design víceméně dotahuje to, kde architektura přestane, i když v zásadě není žádný důvod, aby tam architektura přestala.“ /4/ Máme tu dva možné princípy vrstvenia:

1. Princíp tzv. domu v dome možno vo všeobecnosti zaradiť medzi koncepty energeticky efektívnej architektúry. Ide o jeden stavebný objekt, ktorý chránia dva obvodové plášte. Vnútorný plášť má tepelnoizolačnú funkciu a vonkajším obalom je „skleník“, ktorého úlohou je objekt chrániť pred poveternostnými vplyvmi. Medzi oboma plášťami vzniká energetický medzipriestor. Vďaka tejto schéme dokážeme v interiéri budovy udržovať optimálnu klímu bez použitia dodatočných technologických zariadení. Princíp dom v dome je v KUC premietnutý do vizuálneho formalizmu; druhá vrstva má možno latentný tieniaci účinok, ale ten sa dá dosiahnuť jednoduchšie, teplo-technicky sa príliš neuplatňuje, poskytuje len vizuálny zážitok. Najmä pri nočných pohľadoch a ešte viac zhora.

2. Princíp vrstvenia fasády, prípadne následného maskovania prvkov na vnútornom obale budovy ďalším plášťom, tiež nie je nový. Spomeňme predsadené, formálne štruktúrované fasády obchodných domov (nielen) v bývalej NDR zo sedemdesiatych rokov. U nás je aktuálne typickým predstaviteľom Audi centrum v Bratislave (A.S. Projekt – Ing.) alebo Centrála Phoenix Zeppelin v Banskej Bystrici (Hovorka – Moravčík – Paulíny). Nočný závoj budovy je veľkolepá inscenácia, formalizmus je premietnutý do večerného spúšťania roliet na oknách základného plášťa, aby nerušili ilumináciu. Dojem z ostrého tvarovania vonkajšej figúry sa prekvapivo zmení po vstúpení do mäkkých vnútorných priestorov, tu akoby bola Eva Jiřičná celkom doma. Jemné línie vstupných priestorov obklopujú technicky disciplinované sály. Rovná podlaha veľkej sály má prirodzene výhody univerzálneho priestoru, aj keď viditeľnosť zo zadných radov trpí. O jemnom odlíšení farebnosti sedadiel musí človek vedieť, inak je možné pripísať ho osvetleniu. Polemika na záver?

Ako vznikajú v architektúre trendy a kto má právo etablovať etalóny... architekti samotní alebo až kritika? Eva Jiřičná toto právo nepochybne má. Napriek tomu otázka, prečo ten dom nemohol ostať holý, prečo má oblečené čipkované šatičky, asi ostane otvorená.

Bibliografia

1 Spracované podľa: Lipovská, Dana – Mikel, Zdeněk – Jiřičná, Eva: Kongresové centrum Zlín: příběh proskleného diatomu. Zlín, Statutární město Zlín 2010. ISBN: 978-80-254-8018-2. 2 Ed.: In/Ex Terior: Práce Evy Jiřičné. Praha, Prostor – architektura, interiér, design 2005. ISBN: 80-903257-7-7, s.18, 44, 88. 3 Jiřičná, Eva – Vágner, Petr: Kulturní a univerzitní centrum Zlín. Architekt 51, 2005, č. 12, s. 56 – 60. 4 Bacová, Andrea: Nehodit flintu do žita: Rozhovor s Evou Jiřičnou. Arch 15, 2010, č. 01 – 02, s. 54 – 56.