Když omezení neomezují

Keď mi šéfredaktorka ARCHu ponúkla napísanie tejto recenzie, bola si istá, že prestavba školy na bytový dom sa mi bude páčiť. Mala pravdu, páčila sa mi téma (prestavby chátrajúcich budov a opúšťaných území sú čoraz aktuálnejšie) a aj architektúra dokazujúca, že obmedzenia (dané tu pôvodným objektom, inde požiadavkami energetickej efektívnosti, urbánnym kontextom či ochranou pamiatky) obmedzujú len obmedzených – pre schopného architekta sú výzvou a inšpiráciou. Výzvou, ktorá tu zmenila tuctovú „socialistickú“ učňovku na neprehliadnuteľný a na pohľad lákavý bytový dom, ktorý nie v šedi, ale v násilnej pestrosti periférnej výstavby vyniká práve istou striedmosťou a zároveň živosťou...

Ivanská cesta v Bratislave sa pretvára z priemyselnej periférie na niečo iné – zatiaľ nie jasne definované, ale celkom zaujímavé (miestami a dosť rôznym spôsobom). K tým zaujímavým a pozitívnym zmenám patrí bytový dom Dornyk na mieste už nevyužívanej školskej budovy. Tá mohla byť aj zbúraná, prepočet však potvrdil ekonomickú výhodnosť rekonštrukcie a architekti sa nezľakli trojtraktového skeletu s vyššími konštrukčnými výškami. Lokalita aj požiadavky realitného trhu viedli k jeho „vyplneniu“ skôr menšími bytmi, ekonomicky dostupnými a lákavými originálnosťou nielen v architektonickom výraze budovy, ale aj v dispozičných riešeniach. Výsledok? Intenzívna príprava dostavby druhej etapy (nad dvojpodlažným parkoviskom v „pokračovaní“ objektu) – zdá sa, že „štartovacie“ byty sú lepšie predajné než luxusné apartmány a investori si to uvedomujú. Ponuka jedno- až trojizbových bytov začína prirodzeným pokračovaním internátnej izby a končí celkom príjemnými bytmi pre mladú rodinu. V pôdorysoch nevnímame vyššie svetlé výšky – tie však v plošne skromných priestoroch pobádajú k riešeniu neštandardných dispozícií aj v treťom rozmere a doslova dodávajú ďalší rozmer tejto architektúre. Rozmer prejavujúci sa napríklad aj výškovým rozihraním okien vo fasáde, na aké obvykle niet miesta. Výber rôzne riešených bytov je až prekvapujúci – vyplynulo to práve z „obmedzení“ pôvodného štvorposchodového skeletu (nadstavané štyri podlažia majú už stenový nosný systém s bežnými konštrukčnými výškami, no pestrosť riešenia si zachovávajú, ba dopĺňajú ju o „vyhryznutia“, aké statika skeletu neumožňuje).

Ponuka jedno- až trojizbových bytov začína prirodzeným pokračovaním internátnej izby a končí celkom príjemnými bytmi pre mladú rodinu.

Pri pohľade zvonku zaujme istá „dvojtvárnosť“ domu: výraz západnej fasády určujú nepravidelne rozmiestnené lodžie, bežné i vysunuté pred stenu, s kúskami pestrej farby v ináč bielej fasáde, a „portál“ skoseniami priam lákajúci ku vstupu; východnú stranu domu oživujú arkiere a masívne balkóniky s farebným zábradlím. Tie arkiere sú v „nízkonákladovej“ architektúre prekvapujúce, vynútili si ich svetlotechnické požiadavky, no ich „kútové“ okná oživujú aj dispozíciu a byty s nimi patria k najobľúbenejším. Prízemné byty na východnej strane majú aj skromné, no intímne predzáhradky – ďalší zaujímavý benefit, ktorý nestál veľa, no veľa prináša. Južná fasáda v lomených odtieňoch zelenej a oranžovej naznačuje farebnosť, ktorú potom spolu s bielou a sivou vidíme aj na chodbách vnútri domu, pestrosť jej riešenia je signálom „do ulice“ (severnú fasádu nehodno zmieňovať, čaká na dostavbu druhej etapy objektu).

V interiéri zaujme kvalita detailu, najmä okolo vstupu – LED svietidlá bežne nevídame ani vo fajnovejších bytovkách, decentná farebnosť napomáha v orientácii a kvalitné dvere do bytov navodzujú priaznivý „prvý dojem“. Ekonomika si síce vynútila aj kompromisy (napríklad v podobe „kancelárskeho“ podhľadu chodieb, ktorý skrýva väčšinu rozvodov), no vďaka čistému riešeniu bežných detailov ich nevnímame. Dispozície bytov sme už spomenuli, architekti tu z minima získali maximum a ponúkaný „sortiment“ dokáže uspokojiť väčšinu nenáročných požiadaviek – ja ten dom vnímam ako bývanie pre mladých, ktorým neprekáža skromný plošný štandard, ale uvítajú originalitu riešenia, istú hravosť výrazu a v neposlednom rade prijateľnú cenu.

Pokiaľ ide o „techniku“, zaujalo ma vešanie predsunutých lodžií na fasádu (kiež by na všetkých stavbách bolo prerušenie tepelných mostov samozrejmosťou) a to, že z hľadiska energetickej efektívnosti táto rekonštrukcia spĺňa kritériá kladené na novostavby – u nás tiež ešte nie celkom samozrejmosť.

Dom vnímam ako bývanie pre mladých, ktorým neprekáža skromný plošný štandard, ale uvítajú originalitu riešenia, istú hravosť výrazu a v neposlednom rade prijateľnú cenu.

Za málo peňazí veľa muziky – moju „pracovnú verziu“ nadpisu presúvam do záveru, lebo veľmi dobre (a stručne) zhŕňa, čo mi táto architektúra hovorí. Ekonomické obmedzenia neobmedzujú architektúru, ak ju vnímame ako tú „muziku“, ako umenie. Umenie možného. Pri takýchto stavbách veľmi vzácne.

A ešte jedna záverečná poznámka: z pôvodného architektonického výrazu budovy učňovky tu nevidíme nič. Chvalabohu.

Môžeme to brať (spolu s pohľadom na budovu susedného hotela) ako jeden z podnetov do chýbajúcej diskusie o prestavbách architektúry, o jej hodnotách a „hodnotách“, o právach autorov – ale sorry, to je už mimo tejto recenzie...