Fakulta Debrecín
Debrecín („cívis”) – mesto s tisícročnou tradíciou – sa nachádza na východnom konci Maďarska. Je regionálnym centrom, kultúrne a historické tradície ho vyzdvihli na symbolický piedestál ako slobodný priestor maďarského politického a podnikateľského života.
Andor Wesselényi-Garay , 15. 4. 2013
Od stien po hmoty
Mesto
V obraze mesta dodnes dominujú dve veže reformovaného kostola; pečať jeho kultúrnej váhy ilustruje celý rad básnikov a spisovateľov pochádzajúcich z mesta. Debrecín v minulých desaťročiach reagoval zvlášť ambicióznymi investíciami na nové milénium, resp. na politické zmeny. Najvýznamnejšie miesta nového urbanistického boomu, ktorým sa mesto stalo známym v celej krajine, sú okolo nového mestského okruhu a na území univerzitných campusov. Dalo by sa povedať, že súčasná architektúra Debrecína je, pri miernom nadsadení, architektúrou univerzity. Jej rozvoj sa realizoval v troch fázach. Prvá fáza začala v období medzi dvoma svetovými vojnami: vtedy vznikol urbanistický rámec, ktorý podmienil aj neskoršie umiestnenia objektov, a vtedy postavili aj neobarokové stavby Flórisa Kolba, ktoré už aj v čase svojho vzniku boli anachronizmom, ale reprezentovali vtedajší oficiálny maďarský štýl architektúry.
Ďalšou fázou rozvoja bolo desaťročie začínajúce rokom 1963. Všetky v tom čase postavené domy sa z dnešného pohľadu stali slepou škvrnou pamäte, ale ich predpokladané skoré znovuobjavenie sa bude viazať k menu modernistického majstra Tibora Mikolása. A napokon, do dnešného dňa trvajúca tretia fáza sa začala v roku 1993 a napriek stopovým prvkom postmoderny, charakteristickej pre architektúru strednej Európy, sa organicky hlásila k modernite Alvara Aalta šesťdesiatych rokov. K tejto tradícii, k tomuto historickému a štylistickému kontextu, sa pripojili aj Péter Kovács a István Lengyel, ktorí od roku 2000 nepretržite projektujú a budujú na území univerzity. Všetky zákazky bez výnimky získali v súťažiach, v ostatných rokoch dokončili tri budovy campusu, medzi nimi aj budovu Fakulty informatiky na ceste Kassai.
Miesto
„Územie pri ceste Kassai bolo pôvodne miesto husárskych kráľovských a cisárskych kasární s maštaľami a budovami pre posádku. Od roku 1945 ich používala sovietska armáda, po zmene režimu sa dostali opäť do správy štátu.“ /1/ Uvoľnené nové územie sa zapĺňalo budovami rozrastajúceho sa campusu. Od druhej polovice deväťdesiatych rokov tu realizovali svoje projekty také významné postavy maďarskej architektúry ako Ferenc Bán, ktorého diela kvôli ich metabolickým väzbám publikovali v medzinárodných médiách už v sedemdesiatych rokoch. István Lengyel a Péter Kovács, keď získali zákazku na projektovanie Fakulty informatiky, sa tak pripojili k radu významných architektov. V zelenom mori zakotvená snehobiela plastická hmota, podobná corbusierovskej lodi, pôsobí elementárnou silou a je svojským tónom na palete súčasnej maďarskej architektúry. K tomuto prehláseniu nás oprávňuje pohľad na odlišnosti a podobnosti, ktoré charakterizovali stredoeurópsku architektúru po páde socializmu. Kým Česko, Slovensko, ale snáď najviac Slovinsko sa takmer okamžite pripojili k tradíciám európskeho modernizmu, v Maďarsku sa udomácnila z postmoderny vyrastajúca regionalistická prax, ktorá vzťah budovy k miestu nachádzala v použitých materiáloch a v obkladoch. Z tohto obdobia pochádza postoj, pretrvávajúci do polovice prvého desaťročia po roku 2000, ktorý takmer bez výnimiek charakterizovalo využívanie estetiky tehál, v menej významnom množstve kameňa a dreva ako hlavného princípu architektúry
krajinách skúmali možnosti architektúry bielych stien, v Maďarsku sa stala rozhodujúcou remeselná tradícia topiaca sa v detailoch. Samozrejme, tam, kde na to boli peniaze a možnosti na pohrávanie sa s materiálmi. Debrecín je tradične miesto s nedostatkom stavebných materiálov v strede Dolnej zeme a tak sa aj v topografickom zmysle dostal mimo územia charakteristického rozvoja. Kvôli skromnejším možnostiam architekti vždy najprv obetovali využívanie náročnejších, nákladnejších materiálov. Popri rozhodujúcej dominancii tehlových povrchov sa tu z núdze vyvinula forma regionalizmu bielych stien, ktorý bol najprv dôsledkom odriekania a nedostatku materiálov, neskôr vedome akceptovaným postojom, postupom adaptácie poznatkov fínskej a portugalskej architektúry.
Dom
„Fakulta informatiky … jej hmota vyrastá z prieniku funkčných pásov a medziľahlých priestorov … Jadro štruktúry jej priestorov tvorí aula umiestnená na vnútornú pešiu komunikáciu. Z východnej strany sú krídla katedier, zo západnej strany sa na priestor auly napájajú priestory učební, ktoré sa na koncoch spájajú vo virtuálnych alebo v skutočných funkčných trámoch alebo premosteniach. Pri konštruovaní pomocou logiky vykrojení sa prednáškové priestory dostali do medziľahlých priestorov. Veľká prednášková sála … sa dostane pod zem, tým je východný vnútorný dvor vzdušnejší, … na západnej strane sa nad sebou umiestnené prednáškové priestory schválne vypínajú v priestore.“ /2/
Budova je charakteristická snahou o dosiahnutie ideálu otvorenej budovy, ktorú sa potom usiluje harmonizovať do blokovej formy tak, že otvorené časti krídel spája trámami a premosteniami. Je tak výsledkom citlivej rovnováhy medzi uzavretou a otvorenou formou, medzi kompaktnými a členenými hmotami. Architekti akoby balansovali na tenučkom lane, keď na jednej strane otvoria dom, pričom vzniknutým priestorom nedovolia, aby z nich vznikli miesta. Ich cieľom nie je to, aby priestor domu prúdil smerom von, ale presne naopak, aby vonkajší priestor a svetlo prúdili čo najzložitejším spôsobom do priestorov. Ako výuková budova má byť tento dom len zastávkou pre poslucháčov, putujúcich podľa rozvrhu hodín campusom. Využitie takéhoto domu je vždy sezónne: v časových úsekoch je naraz introvertné a intenzívne. Príležitostné väzby, nezriedka ustarostené tváre ponorené do kníh, napĺňajú priestor domu, ktorý nie je o tradičnej socializácii, ale skôr o zážitku a často o spomienkach. Najvýznamnejšou spomienkou na budovu Istvána Lengyela a Pétera Kovácsa je svetlo, svetlo sa stáva tvorcom priestoru a formuje povrchy. Podľa ich slov: „biele alebo svetlé plochy sú súčasťou reflexného svetelného pôsobenia. Tento zámer sa uplatňuje v prednáškovej sále rovnako ako vo vnútorných medziľahlých alebo komunikačných priestoroch. Priestorový posun malých posluchární nie je len formálnou hrou s priestorom – predovšetkým spôsobuje, že zhora prenikajúce svetlo presvetľuje miestnosti pod nimi. Analýza orientácie, tienenia a osvetlenia umožnili, že funkcie vyžadujúce tmavšie priestory a otvorenosť daná prítomnosťou svetla sa tu navzájom nevylučujú.“ /3/ Hmota bloku informatiky nie je nevyzývavá, a predsa pôsobí výnimočne oduševnene: masívne nalomené gesto tvaru hovorí viac o nakladaní ako o tvarovaní.
Dielo Pétera Kovácsa a Istvána Lengyela vytvára názorný oblúk od formovania stien po kompozíciu utkanú z hmôt. Je to abstrahujúci ústup od predmetného, ktorý je postupne otvorenejší sublimácii metafyzických obsahov. Je zbavený zbytočných motívov, odkázaný sám na seba. Blok informatiky skúma architektúru architektonickými metódami – koniec-koncov nechce vlastne o nej zistiť nič. Okrem faktu, že je. Slovami Heinza Tesara: „Architektúra hovorí pomalým pokojným jazykom.“
Poznámky:
1 Kovács, Péter: A kimetszések logikája (Logika vyrezaní) – Debreceni Egyetem, Informatikai Kar. In Építészfórum, http://epiteszforum.hu/ node/20994. 13. mája 2012
2 Tamtiež.
3 Tamtiež.
Více k tématu
- Autoři: Péter Kovács, István Lengyel
- Země: Maďarsko
- Město: Debrecín
- Ulice, číslo: Kassai, 26
- Suma: 6 140 000.00
- Měna: EUR
- Datum projektu: 2010
- Realizace: 2011
- Užitná plocha: 4 448.00m2
- Zastavěná plocha: 1 592.00m2
- Plocha pozemku: 8 572.00m2
- Spolupráca: Lajos Barabás, Tibor Bartha, Ottó Ferenczi, György, Kazamér, István Kecskés,