Dva magnety architektury

Jedným z neprehliadnuteľných objektov, ktorý upúta pozornosť návštevníkov Vaduzu, hlavného mesta Lichtenštajnska, je krajinský parlament. Jeho čistá krása okúzli nielen tvarom, ale i použitým materiálom. Tým druhým je konverzia priemyselnej architektúry na objekt vysokej školy od architektov L. Karla a M. Probsta.

Architektúra parlamentu

Všetko má svoj poriadok – domy, uličky, námestia – a aj architektúra z jednotlivých období navzájom medzi sebou komunikuje. Pritom nič nie je okázalé, naopak, skôr jednoduché. A jednoduchá až úzkostlivo tvarovo čistá je jedna z najnovších stavieb mesta – Krajinský parlament kniežatstva a námestie dokončené v roku 2008, ktorého autorom je Hansjörg Göritz Architekturstudio (Nemecko). Na projekte pracovali po úspešne absolvovanej súťaži v roku 2000. Riešenie celého komplexu vychádza z pôvodného urbanistického konceptu L. Snozziho. Autori navrhli dve hmoty – vysoký objekt vychádzajúci z archetypu alpskej oblasti, kde je sídlo parlamentu a zákonodarnej moci a dlhý objekt v oblúku, so zvislým členením okien lemujúci terén, kde sú priestory samosprávy a výkonnej moci. Kompozíciu dvoch tvarovo jednoznačných hmôt so sakrálnym výrazom oživuje forma a rozmiestnenie okenných otvorov a použitie žltých lícových tehál, ktoré plynule pretekajú do dlažby námestia i parkovej úpravy. Je zvláštne, že ako celok tento tehličkový vtip vôbec nie je unavujúci a ani dotieravý. Je to aj tým, že všetko je perfektne remeselne zvládnuté do detailu. Zároveň je na námestí a v architektúre použitých niekoľko „fajnovostí“, ktoré teplé okrové more príjemne oživujú.

Konverzia textilnej továrne

Od minulosti po súčasnosť továrne

Na úvod treba pripomenúť, že textilná výroba bola na území Lichtenštajnska začatá v roku 1834 a za viac ako 20 rokov továrne na textil zamestnávali vyše 520 zamestnancov. Továrenský areál pradiarne bavlny Jenny Spoerry & Cie vo Vaduze bol postavený okolo roku 1840. Továrne na textil zažili svoj veľký rozmach počas niekoľkých desaťročí, až do zničenia dvoch najväčších tovární v krajine, ktoré spôsobili obrovské škody a postupný úpadok výroby. Hoci výroba pretrvala až do konca 20. storočia, jej kapacity sa postupne presúvali do východnej Európy a Ázie, čo malo za následok zatváranie tovární (vo Vaduze v roku 1992). Po 7 rokoch od posledného roztočenia stroja sa naskytla príležitosť využiť starý objekt výroby pre vysokú školu, čím by sa škola dostala so všetkými svojimi priestormi pod jednu strechu.

História školy vo Vaduze začala veľmi nenápadne v roku 1961 ako vyššia technická odborná škola, neskôr to bola Inžinierska škola v Lichtenštajnsku, ktorá existovala až do roku 1997. Po umnej rekonštrukcii a konverzii v apríli 2002 bola budova otvorená a odovzdaná do prevádzky (za účasti princa Hansa Adama II.). Počet pôvodných 38 študentov a 8 zamestnancov v roku 1961 vzrástol na súčasných viac ako 500 študentov a vyše 200 zamestnancov s čiastkovým úväzkom. Školu navštevujú aj zahraniční študenti, tu sa karta obrátila – krajina vždy vysielala svojich študentov za hranice a teraz je sama atraktívna pre zahraničných študentov. Po dohode s inými mestami, ako napr. St. Gallen a Vorarlberg sa škola rozhodla zrušiť strojárenské a inžiniersko- konštrukčné zameranie a orientovať sa na architektúru, ekonomické vedy a obchod.

Dokončení na další straně.

O konverzii

Cieľom konverzie pradiarne bolo lokalizovať výučbové centrum architektúry a ekonomických vied do historickej industriálnej budovy spolu s dekanátom a multifunkčnými či výstavnými priestormi. Podstatou konverzie bolo rešpektovanie cieľov:

• zachovanie podstaty histórie budovy, • mať na zreteli pravdivosť vo výraze a rešpektovanie vývojových období v architektúre, • odstránenie prvkov, ktoré čistotu industriálu znehodnocujú, • vytvoriť novú identitu komplexu.

V konkrétnom riešení textilky to znamenalo zachovanie hodnotného nosného systému (liatinové stĺpy a krov), zastrešenia typickými priemyselnými dominantnými šedami, ktoré sú vhodné pre osvetlenie ateliérových a výstavných priestorov. Rovnako bola zachovaná aj pôvodná štruktúra fasády s novými oknami, ale s pôvodným členením, ktoré dodržujú architektonický jazyk pôvodnej továrne. V interiéri okrem liatinových stĺpov dominujú detaily navádzajúce atmosféru z prelomu 19. a 20. storočia, doplnené modernými prvkami nábytku v antracitovej farbe, použitím kovu, bielej omietky, liatej podlahy a pohľadového betónu. Nápadité je riešenie výťahu ukrytého v gabionovom koši a predstavuje pomyselnú komunikačnú niť medzi minulosťou a súčasnosťou.

Z hľadiska prevádzky sú v starých objektoch továrne umiestnené priestory učební, seminárnych a prednáškových miestností. Pôvodná strecha so šedami bola rekonštruovaná a navrhnuté zasklenie prepúšťa primerané osvetlenie. Osvetlenie vytvára príjemnú atmosféru a študenti z týchto dôvodov priestory pomenovali ako továreň na myšlienky (Denkfabrik). Vzhľadom na to, že lokalitný program bol rozsiahly a priestorovo bohatý, autori navrhli dostavbu.

Dostavba

Dilema, s ktorou architekti pri konverziách zápasia, je spôsob spojenia starého a nového. Spojenie dvoch objektov je riešené tak, ako vo väčšine konverzií, lávkou na úrovni poschodia. Rozšírenie – novostavba ukrýva knižnicu so študovňou a kafetériu. Nový objekt neprekáža pohľadu z úrovne chodca na pôvodnú architektúru – stojí na stĺpoch a hmote so zvislou komunikáciou. Je priehľadný vďaka nosnej oceľovej konštrukcii so zasklenou fasádou. Pôsobí tak ľahko moderne, ale zároveň nekonfliktne k pôvodnému objektu pradiarne. Od prístupovej cesty vás víta moderná architektúra, za ktorou sa na pozadí siluety hôr čiastočne ukrýva dlhá hmota pôvodnej výrobnej haly. Hodnotná a cielená je úprava terénu a okolia budov, ktoré je využívané ako obľúbený rozptylový, oddychový priestor pre študentov. V interiéri je nová budova riešená farebne odvážne (žltočerveno), čím kontrastuje k industriálnej bielo-sivo-čiernej farebnosti starej budovy.

Záver

Architektonickým cieľom konverzie bolo zdôrazniť všadeprítomnú históriu budovy a poukázať na jedinečnosť dvoch identít – bývalej a minulej, výrobnej a edukačnej. Zachovaný architektonický jazyk pôvodnej továrne sa stáva 3D dokumentom 19. storočia. Projekt a hlavne jeho realizáciu na záchranu významnej pamiatkovo chránenej stavby môžeme závidieť o to viac, že príkladov podobnej architektúry, ale s iným koncom, len v Bratislave, bohužiaľ bolo a ešte zostalo dosť (napríklad Ludwigov mlyn, Kablo, Stollwerk, Medichemia – bývalý mlyn, Kefová továreň...). Doslova každým rokom prichádzame o starožitnosti architektúry, o industriálne dedičstvo, kus histórie a zaujímavú neopakovateľnú atmosféru prostredia bývalej výroby.

Literatúra [1]BEATTIE, D. : Liechtenstein: a modern history. I. B. Tauris Ltd, 2004, 399 s., ISBN 1-85043-459-X [2]http://www.hansjoerggoeritz.com/ [3]http://www.karl-und-probst.de/ [4]http://www.uni.li/