Betonové hřiby na čerpací stanici

dobrá architektúra ako corporate identity

Recenzií na čerpacie stanice pohonných hmôt (terminus technicus) je ako šafranu; v histórii tohto časopisu bude táto zrejme prvá. Má to svoj dôvod: nepovažujeme ich za (dobrú) architektúru. „Benzínky”, tak ako ich vo všeobecnosti poznáme, sú čisto utilitárne stavby, položené in medias res do holej krajiny pozdĺž hlavných dopravných ťahov alebo vklinené (takmer vždy) provokatívnym spôsobom do štruktúry mesta.

Tieto uniformné typové objekty sa medzi sebou líšia nanajvýš inak agresívnou farebnosťou a logom firemnej príslušnosti. Prvky corporate identity sú tak jediným zdrojom akejsi „dekoratívnosti“; alebo ornamentom, ak chcete. Jediným determinantom ich situovania je optimálna dojazdová vzdialenosť medzi nimi. V prípade pilotného projektu novej siete čerpacích staníc GAS na Slovensku je všetko inak.

identita

Čerpacia stanica v Matúškove sa výrazne odlišuje od toho, čo sme postupne prijali ako štandardný vzhľad týchto stavieb. Grafická (plošná) identita bežných čerpacích staníc, obmedzená na korporátnu farebnosť a podsvietené logo, je v tomto prípade nahradená architektonickou, resp. plastickou identitou, pričom charakteristickým motívom je dynamická silueta zastrešenia tankovacích stojísk a materiálová čistota – prirodzenosť – pravdivosť diela ako celku. Čerpacia stanica GAS sa od konkurencie líši na prvý pohľad, čo iste pomôže marketingu spoločnosti lepšie sa presadiť na trhu. Dôležitejšie podľa mňa je, že vďaka prírodným materiálom v primárnej podobe a decentnému osvetleniu ponúka táto architektúra vyššiu mieru vizuálnej integrity. V žiadnom kontexte nebude pôsobiť agresívne.

zakrivenie priestoru

Priestor s tankovacími stojiskami je zastrešený železobetónovou doskou, ktorá plynule prechádza do troch pilierov. Zastrešenie tvoria tri konštrukčné moduly lievikovitého tvaru, navzájom prepojené v strešnej rovine. Odvodnenie strechy je vyriešené elegantne cez vnútro pilierov. Strešná rovina je po obvode krásne subtílna, pôsobí ľahkým dojmom; jej oblé línie ešte viac zvýrazňuje líniové oranžové svetlo. Trochu to pripomína známy dizajn čerpacích staníc Texaco od Waltera Dorwina Teaguea z tridsiatych rokov 20. storočia.

Pohľadový betón pôsobí napriek svojej nepravidelnej textúre uhladene. Jeho výraz má od Le Corbusierovho / Perretovho béton brut ďaleko, napriek tomu ponúka charakteristický detail. Betónová textúra je ešte čitateľnejšia večer, keď sa zdola nasvieti. Pôvab tejto konštrukcie (a jej podobných) spočíva v zhmotnení neviditeľných statických síl, prenášajúcich váhu strechy cez piliere do podložia. S trochou fantázie v nej uvidíme výtvarnú štylizáciu motívu spod zeme tryskajúcej ropy. Priestor okolo tankovacích stojísk je osvetlený neónovými žiarivkami, vsadenými do prelysu po obvode každého piliera. Tento prvok by si azda zaslúžil sofistikovanejší detail, ktorý by viac podtrhol futuristický dojem zo „zakriveného priestoru".

racionalita a kontrast

Samotný objekt kiosku je o niečom úplne inom. Racionálny kubus obložený dreveným obkladom sa presklenou fasádou s hlavným vstupom otvára smerom k stojiskám. Nič viac, nič menej. Nechcem tým povedať, že minimalizmus je nudný. Elementárna geometria predajne nemá s tekutou formou zastrešenia architektonicky takmer nič spoločné. Vzniká tak kontrast medzi oboma entitami, ktoré nie sú fyzicky ani vizuálne navzájom prepojené. Neviem, do akej miery je tento vzťah spôsobený požiadavkou modulárnej univerzálnosti kiosku a nakoľko išlo o výtvarný zámer. Táto úvaha nie je kritikou, ale námetom do diskusie! Preväzujúcim motívom zostáva „surová” textúra drevenej fasády kiosku a pohľadového betónu zastrešenia. Kiosk svojím vzhľadom evokuje výraz ekologickej architektúry. Dispozícii nie je čo vytknúť. Pri čerpacej stanici tejto veľkosti je v poriadku aj spoločná toaleta pre ženy a imobilných.

modul a mierka

Architektonické riešenie kiosku a zastrešenia stojísk kladie dôraz na vlastnú modulárnosť. Kiosk je možné veľkostne rozšíriť a „hríby” zastrešenia doplniť do ľubovoľného počtu podľa potreby konkrétnej budúcej čerpacej stanice. Inak povedané: modulárnosť je jediným nástrojom, ktorým môže architektúra zareagovať na novú situáciu. Konfigurácia s malým kioskom a trojpilierovou zostavou pôsobí na ceste medzi Galantou a Matúškovom optimálne. Akoby toto „dizajnérske” dielo svojím charakterom a mierkou zapadalo viac do priestorovo bohatšej štruktúry (napr. miest) a neznieslo viacnásobnú adíciu rovnakých prvkov. Sám som zvedavý, ako bude architektúra pôsobiť v početnejšom modulovom rastri a exponovanej situácii, povedzme, ako čerpacia stanica pri diaľnici.

Pojem „medzinárodný štýl” dobre vystihuje architektonickú modernu, najmä proces expanzie jej univerzálne platných – funkčných – riešení cez hranice regiónov, krajín a kultúr. Táto situácia sa v malom opakuje aj dnes v podobe expanzie utilitárnych technologických objektov, ako sú logistické a nákupné centrá alebo čerpacie stanice. Požiadavka na modulárnosť – typizáciu – opakovateľnosť spôsobuje, že pre tieto stavby nie je (a nemôže byť) určujúce nič z ich okolia, čomu sa treba prispôsobiť. Žiadny genius loci, žiadny zámerný kontext, žiadna špekulatívna odvodenosť. Za týchto okolností môže architektúra hľadať inšpiráciu iba sama v sebe, vo svojej funkcii a vo výtvarných motívoch blízkych autorovej estetickej preferencii. Čerpacia stanica v Matúškove dokazuje, že aj takto postavené zadanie môže priniesť architektúru. Z tohto pohľadu je to dielo výnimočné.